nedeľa, 24. októbra 2010

Aj E.T. bol vykúpený, ak by náhodou existoval

„V koreni každej otázky je hľadanie zmyslu, ktoré je pre ľudské bytie súčasťou jeho štruktúry, ako hovorí slávny protagonista Sokratovej obrany z pera Platóna: «Život bez hľadania si nezaslúži, aby bol žitý.»  Práve preto je dieťa také neúprosné so svojimi «Prečo? ».“ Čoskoro kardinál, Mons. Gianfranco Ravasi, predseda Pápežskej rady pre kultúru, začína týmito myšlienkami svoju knihu Otázky viery, v ktorej zhŕňa 150 odpovedí na prečo, položené od veriacich i neveriacich.

V L’Osservatore Romano z nedele 3. októbra 2010 ma zaujala malý výber z tejto knihy, a síce s nadpisom, ktorý som použil aj pre tento článok. Otázka v knihe znie nasledovne, v mojom voľnejšom preklade: „Ako vyznie osoba Krista zoči-voči prípadnému E.T.? Potreboval by aj on vykúpenie?“
Mons. Ravasi vychádza v odpovedi z prostredia literatúry, ktorá sa, rovnako ako veda, neubránila myšlienke mimozemských bytostí. Literatúra vytvorila „fantasy“. Písali ju už Plutarchus či Voltaire, vynechať nemožno Guliverove cesty od Swifta, knihy Verneho a mnoho ďalšieho. Až tak prichádza na rad 24. jún 1947, keď  pilot Keneth Arnold podal správu, že videl nad Spojenými štátmi deväť lietajúcich diskov. Mons. Ravasi pokračuje riadkami o mnohých hnutiach a sektách zameraných na spirituálny ezoterizmus, aby trochu vykreslil rozmery tohto fenoménu. A aby odpovedal na položenú otázku, pripomína, že dnes je už spoločensky prijaté poznanie, že posvätné texty neponúkajú odpovede na otázky vedeckého typu, akou je hypotetická existencia ďalších živých bytostí v hviezdnom vesmírnom priestore. Biblia sa zaoberá ľudstvom na zemi a jeho posledným zameraním. To nám, samozrejme, nebráni pýtať sa na existenciu „iného ľudstva“, pričom berieme do úvahy základnú teologickú pravdu o Bohu stvoriteľovi každého bytia. Túto pravdu zdieľajú všetky náboženstvá.

A tu sa dostávame ku odpovedi. Mons. Ravasi vidí ako potrebné ozrejmiť dve kľúčové veci. Najprv antropologickú o tom, že tak či onak, ak uvažujeme o týchto bytostiach ako o stvoreniach, zostanú nám pre ne tie isté štrukturálne prvky limitov, konečnosti, smrteľnosti a slobody so svojimi morálnymi prejavmi. A druhá otázka na ozrejmenie je kristologická. Ak zostaneme pri hlavnom posolstve, ktorým je to novozákonné, ponúka sa nám jedna, akoby už vopred formulovaná, odpoveď: na viacerých miestach sa zdôrazňuje, že úloha Krista sa nevzťahuje len na ľudstvo, ale že má aj kozmickú spasiteľskú dimenziu. Svätý Pavol v krásnom hymne v Liste Efezanom hovorí o božom pláne: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10). V ďalšom hymne v Liste Kolosanom apoštol zdôrazňuje o Kristovi, že „v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, ... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16).

Pre človeka je zážitkom, ak nájde aj v Cirkvi osobu, ktorá je ochotná uvažovať o všelijakých ľudských „Prečo?, Ako?“. Aj o tých, ktoré sú zdanlivo „odveci“. Táto otvorenosť spojená s úprimným, čestným hľadaním niekedy krásne trefných odpovedí, ako aj zážitok stretnutia s takto ochotnou osobu, je hlboko niečo, čo ma robí viac človekom. Viac tým, kým ma Boh stvoril.

sobota, 23. októbra 2010

Mladá Sicília neprestáva snívať s nádejou

V médiách mimo Talianska sa návštevám Svätého Otca v diecézach a farnostiach tejto krajiny venuje vždy menej priestoru a pozornosti, ak vôbec, než jeho zahraničným cestám.

Život v Ríme má mnoho pestrých stránok. Jednou z výhod je pre mňa to, že dostávame do nášho domu vatikánsky denník L’Osservatore Romano. Kto by čakal len stránky plné vieroučných či morálnych článkov, bol by prekvapený. Tento denník prináša na prvých stránkach správy z ekonomiky, zahraničnú politiku, sem tam aj niečo športové, ak je to nejako spojené s Cirkvou... A, áno, sleduje všetky udalosti Svätého Otca. Takže som si rád pozrel aj články z cesty na Sicíliu. Jeho desaťhodinová návšteva v Palerme 3. októbra bola v jeho štýle. Stretol sa s pestrou paletou veriacich, z jeho srdca vychádzali slová pravdy s presvedčením pastiera. To, čo ma zaujalo až na druhý pohľad, bol obsah pozdravu, ktorým mladí privítali Benedikta XVI. na námestí Politeama v Palerme.

 „Nechceme sa vzdať sna o lepšej Sicílii.“ Týmito slovami vyjadril vysokoškolák David Roccaro očakávania nielen mladých v Palerme, ale na celom ostrove a možno i v celom Taliansku – ak nezabudneme, že pavučina mafie je rozťahaná viac-menej po celej tejto krajine. Pre Sicíliu je čas, aby zosilnelo úsilie mladých „na obranu kresťanských a sociálnych hodnôt, ktoré sú aj kľúčom k štúdiu, výchove i práci, ktorá chýba stále viac.“ A zopakoval, že sicílski mladí sa nechcú „vzdať sna o Sicílii ako o vzore zákonnosti a solidarity, schopnej vytvárať čestným spôsobom pracovné príležitosti i tvoriť budúcnosť.“

Mladí v tejto časti Talianska poznajú strach, poznajú zákernosť, poznajú krutosť praktík mafie. Žiť tam, študovať, dospievať, byť zamilovaný, založiť si rodinu a snívať a budovať pekný život nie je ľahké... Zlo vie byť ako vlhkosť, preniká do hĺbky, presviedča, že treba prijať logiku odplaty. V podmienkach Sicílie je obzvlášť úžasné uvedomiť si, ako Boh pôsobí v srdciach mladých aj na miestach, kde ich život a budúcnosť už teraz poznačujú mnohé prejavy hriechu zažraného v ľudských postojoch.

Aj táto len desaťhodinová „domáca“ cesta Svätého Otca je ďalším, možno nenápadným, prejavom jeho nezlomnej viery v Boha, ktorý je milovníkom života a stará sa oň aj tam, kde sa zdá, že zlo vyčíňa veľmi otvorene. Odhodlanie mladých Sicílčanov usilovať sa o lepšiu budúcnosť svojho regiónu dáva každému citlivému srdcu dotknúť sa živej nádeje, ktorú v ich srdciach, v spleti momentov obáv a snov, pestuje Boží Duch.
Či si to uvedomujeme alebo nie, tá nádej spôsobuje zachvenie sŕdc aj napriek vzdialenostiam, hoc i tisíc kilometrov. Aj v duši „stratenej“ v každodennosti viac než trojmiliónového Ríma.

foto: www.blogsicilia.it

sobota, 16. októbra 2010

Zažil som, ako sa dievča v rifliach stalo svätou

Tento prvý blog je vyskladaný z mojich zážitkov zo štvrtého týždňa v Ríme.

Bolo tu blahorečenie 19-ročnej dievčiny Chiary Luce Badano, ktorá zomrela 7. októbra 1990 na zhubnú rakovinu kostí, posledný rok bola už len na posteli. Ak nerátam bl. Matku Terezu, tak toto je asi prvá blahoslavená, pri ktorej som si uvedomil, že patrí do „môjho“ veku. Ako poznamenal jeden môj salezián spolubrat: „Už sú blahoslavení tí, ktorí žili za môjho života.“ Narodila sa len 4 roky skôr ako ja, 29. októbra 1971. Celé dva týždne som si postupne čítal jej životopis... a víkend fakt stál za to.


Sobota, 25. september 2010. Deň blahorečenia. Vyrážam z domu o pol druhej poobede, aby som do tretej bol na mieste. Hodinu pred začiatkom. Dobre som urobil. Už keď som vystúpil z metra a čakal na tretí prípoj – autobusovú linku, lebo miesto blahorečenia, Santuario del Divino Amore, je dosť na periférií mesta – tak som hneď v autobuse stretol Slovákov. Partia mladých, ktorí doleteli v piatok lietadlom.

Prvú vec čo som urobil, šiel som rovno na „Stampa“ (miesto pre novinárov). Zaregistroval som sa za našu TV, dostal som materiály a výsačku, ktorá mi umožnila sa voľne hýbať takmer všade. Pani, čo ma vybavovala, poznala Bratislavu, vraj tam raz bola. Potom som šiel hľadať Slovákov. Prišlo ich asi 170, podľa vlajky sa to nájde rýchlo J. S jedným z vedúcich som sa dohodol, že na druhý deň chceme natočiť s niektorými mladými krátke vstupy. Trochu som s nimi pokecal – predsa len to dobre padne, stretnúť tu našich mladých – a potom som šiel do kostola. Svätyňa Božej lásky, nový, veľký, krásny chrám... ale málo vzdušný, aspoň teda pri toľkom množstve ľudí. Z celej udalosti bežal priamy televízny prenos, dávala ho aj TV Noe, dalo sa to sledovať aj cez internet. Vraj ma ktosi videl, písali mi na facebooku J. Svet je malý...

Bola to sila, pekná mládežnícka liturgia, nádherne pripravená. Keďže som chcel fotiť, motal som sa hlavne blízko oltára. Vyplatilo sa. Samotné blahorečenie bola sila. Fakt. Prítomní boli jej rodičia, otec Rugero bol pred penziou zamestnaný ako kamionista, slávi 16. októbra tohto roka 50-tku manželstva. Krajší darček si jedni manželia ani nemôžu vysnívať. Ich dcéra blahoslavená!


Medzi obetnými darmi doniesli jej osobné evanjelium, tak mládežnícky popodčiarkované, potom tenisovú raketu, videl som ju z blízka, mám ju odfotenú... V samotnom kostole bolo asi tri tisíc ľudí, zvyšok, cca sedemnásť tisíc, bol vonku. Vraj tu bolo nejakých 200 autobusov, mladí zo 60 krajín sveta. Pred svätou omšou bolo niekoľko svedectiev, hovorila študentka z Rwandy, hovorilo dievča z Thajska – hinduistka, nekresťanka, hovoril taký normálny chalan v rifliach – Talian. Veľmi silné výpovede. Počas svätej omše som mal možnosť aj rozdávať sväté prijímanie, a vôbec to bol veľký zážitok pre mňa, aj také to medzinárodné zloženie, čo sme tam boli kňazi. Biskupov bolo asi zo dvadsať. No a keď odhalili jej obraz, po prednesení dekrétu o blahorečení, tak normálne jej otec plakal. Mama sa celý čas veľmi milo, prirodzene tak radostne usmievala.

Pod obrazom bol krásne nachystaný svietnik, na ktorý priniesli deti a mladí najprv sedem sviec a potom taká mladá rodinka priniesla relikviár – monštranciu a v nej relikviu novej blahoslavenej – ručne napísaný lístoček, s Chiarinou modlitbou k Panne Márii.

Po skončení, bolo asi okolo pol siedmej večer, celé to bolo až tak popoludní, som šiel s jedným spolužiakom, Ala sa volá a je z Jordánska, na zastávku MHD. No jasnééé, kopec ľudí, MHD bus raz za 20 minút, jeden. Keď sme sa nevošli ani do druhého, povedal som si, ide sa na to stopom. Non stop okolo nás šla kolóna áut a autobusov, celkom pomaly, občas stáli. Tak som sa prihovoril cez pootvorené okno raz, nič, druhý raz... a že, poďte. Tak sme zistili, že nás zobral rehoľník, ktorý bol vypomáhať ako služba – Červený kríž. Vravel mi, že „ja som vás postrehol už pred omšou, tak keď ste sa mi teraz prihovorili, tak jasné, beriem vás...“ Tak nás zaviezol asi 20 minút autom k stanici metra.

A story pokračovala večer. V aule Pavla VI. bol neskutočný program. Osem tisíc ľudí, plná aula, trojhodinový program, opäť priamy prenos. A tisícky mladých boli ešte aj na námestí a pozerali to cez obrazovky. Inak kontrola vstupu do auly, no na tri razy... pochopiteľne, veď to má obmedzenú kapacitu. V hale som stretol jednu novinárku z tej TV, kde som bol v novembri na stáži, tak sme sa potešili, trochu pokecali... ona je vo Fokoláre. A potom som našiel Slovákov, takmer vzadu sedeli, ale výhľad bol fajn... tak som sedel s nimi. Neskutočný program, so svedectvami, videami, predstavenie ani nie tak suchých dát, ako skôr jej postojov, udalostí... Pomedzi to piesne, choreografie, paráda. Vrcholom bolo, keď pozvali rozprávať rodičov. Normálne, stending ovejšn. Jej mama povedala veľmi milé veci. Potom ukázali cez veľké obrazovky video z jej izby. Nad posteľou jej fotka. Zo dňa na deň sa z takej fotky zrazu stal „svätý obrázok“, mi napadlo. Fakt sila.


No a story pokračovala aj v nedeľu... tentoraz aj mediálne. S kameramanom našej telky, ktorého máme tu v Ríme, sme boli už v piatok dohodnutí. Bola to ďakovná omša v Bazilike svätého Pavla za hradbami. Predsedal jej štátny sekretár Vatikánu, kardinál Bertone. Nám sa podarilo natočiť tri dievčatá zo Slovenska, ich zážitky, dojmy, výpovede. A potom, – ešte stále pred omšou, – som poprosil najprv najbližšiu priateľku novej blahoslavenej, tak nám povedal aj ona čosi na kameru, a nakoniec, priamo v bazilike sa nám podarilo na jednu otázku ešte aj vicepostulátorku procesu. Nakrátko povedala o zázraku, ktorý sa udial na príhovor Chiary Luce Badano.

Dominik musel potom odísť, ja som si veci zložil pri Slovákoch, ktorí sedeli v ľavej lodi baziliky, úplne vpredu a mali pred sebou veľkú obrazovku, takže všetko krásne videli. Ešte pred omšou, ako som už sedel oblečený medzi kňazmi, a pokojne čakal na začiatok, tak som postrehol jedného mladého kňaza, naisto som ho odhadol, že je zo Slovenska, videl som ho už niekde, a šiel som za ním. Hm, lenže moja pamäť na mená je krátka, takže vám nenapíšem, ako sa volá. Tiež začína študovať tu v Ríme. Úplne že vrchol všetkých zážitkov bol, keď po skončení omše a po odsledovaní Anjel Pána so Svätým Otcom – normálne to priamo pustili na veľké obrazovky v bazilike, – ešte kardinál Bertone zablahoželal rodičom Chiary k 50-tke sobáša a odovzdal im osobný list Svätého Otca aj s darom. Tak potlesk nemal konca.

Chiara Luce Badano si ma získala, staviam ju vedľa nášho Dominika Savia, Laury Vicuňovej a Zefirína Namuncuru – 4 mladí ľudia, blahoslavení, svätí.