„Myslím, že decká sú ochotné chodiť aj celý deň pešo,“ – táto veta z emailu, v ktorom sme si dohadovali približný program v Ríme pre skupinu mladých mi dnes príde trochu humorná, a spätne by som radšej povedal s úsmevom: „Nevieš, čo hovoríš.“
Boli tu len tri dni. Nepoznal som nikoho z nich, okrem ich kňaza. Veľká väčšina prvý raz v Ríme, mnohí prvý raz lietadlom, mnohí prvý raz tak ďaleko z domu. A ja som si až spytoval svedomie, že som ich veľmi nešetril.
Už na letisku sme museli čakať na ďalší bus, lebo 24 ľudí s batožinami odbil šofér reálnym konštatovaním s kyslým úsmevom: „To by som na ďalších zastávkach už nikoho nevzal. Počkajte, o 40 minút pôjde ďalší.“ Nehundrali, prevládlo vytešovanie sa, že sú v Ríme, a dokonca teplota vzduchu ďaleko prevyšovala tú, pri ktorej v Bratislave nastupovali. Aj to poteší.
Ich kňaz, ktorý túto svoju partiu, také najužšie jadro jedného univerzitného pastoračného centra, vzal na púť k hrobom apoštolov, prevyšoval celú partiu už na prvý pohľad svojou výškou postavy. Vždy mi ho je trochu humorne ľúto, keď nastupujeme spolu do ktoréhokoľvek dopravného prostriedku... „dávaj pozor na hlavu“, doberám si ho.
Prevezieme sa celou linkou metra A, dočkáme sa autobusu, a dorazíme do kempingu. Večer je oproti slnečnému popoludniu chladný. Decká stoja na priestranstve a trpezlivo čakajú, kým recepčná všetko povybavuje. A keď dostane jeden z nich na starosť vyplniť tlačivo s osobnými údajmi od všetkých, na prekvapenie recepčnej to urobia takmer na otočku. V tejto partii je veľa energie.
Večer po deviatej sa dostávame na Námestie svätého Petra. Popri zábranách, rozostavených pred schodiskom pred bazilikou sa hore-dole prechádza kňaz s ružencom v ruke. Kolorit dopĺňa zopár turistov a hliadka karabinierov. Prázdne námestie, úchvatný dojem osvetlenej baziliky, vysvietené okná Svätého Otca... Decká sú na tomto mieste prvý raz a ja si vychutnávam, ako si to vychutnávajú.
A potom, hor sa, do ulíc. Po prechádzke cez Janicolo a uličkami Trastevere dorazíme asi o 23.00 na zmrzlinu. Uličky plné, miestami sa pretláčame, aby sme vôbec prešli. „Stojte, chýbajú nám niektoré baby.“ Jasné, nie všetci máme rovnakú rýchlosť pohybu a hoci máme orientačnú „vysokú hlavu“, stane sa... Ale našli sme sa. Pár minút pred polnocou dôjdeme na MHD zástavku, no ostávajú už len nočné spoje. Výhoda? Decká si štikajú po polnoci celodenný lístok, zajtra predsa vyrážame do veľkého Ríma. Kým dorazia do kempingu, ešte ich čaká od autobusu 45 minút kráčania. Ale ráno sú všetci usmiati.
Prvý celý deň začíname v srdci antického Ríma. Pred Bazilikou Santa Maria in AraCoeli im odporúčam, aby využili chvíľku aj na „rannú modlitbu“. Mal som čo povedať :) Poniektorých bolo treba z pohrúženia vyrušiť, aby sme mohli ísť ďalej. Títo mladí prišli fakt na púť.
„A fontána Di Trevi? – Hej, ale až večer, vtedy to má správnu atmošku.“ Pred obedom sme už opäť pod oknami Svätého Otca. Námestie je plné, úplne iný dojem ako predošlý večer. Po Anjel Pána deckám čosi pretlmočím a potom máme pre ne prekvapko. Prišiel riaditeľ slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. „Jeden deň odídeš a na druhý ťa už počujem v rádiu,“ dôjde ešte v ten večer môjmu priateľovi kňazovi sms od mamy. Poteší, veď nech sa vie, že mladí študenti sú na púti. Pre mnohých nezabudnuteľné chvíle nastávajú, keď ideme vlakom von z Ríma, poviem to tak, k slanej vode :) . „Podchodom a rýchlo na druhé nástupište,“ voláme na pani profesorku, ktorá tiež doprevádza túto partiu študentov. Vlak došiel a takmer sme ju zabudli. Poobedie nemá chybu. Teplota vzduchu asi tak 18-20 stupňov, slnečno, teplota slanej vody podľa webstránky 14 stupňov. No ale čo je to proti radosti, že poniektorí sú na takomto mieste prvý raz? Nech... Taliani, čo sa prechádzali po pláži v kabátoch, museli „čumieť“. Mladí sú plní chuti do života. Aj takto sa prejavuje viera v Darcu života.
Cestou späť vystúpime pri Bazilike svätého Pavla. Je to pre nich vôbec prvá veľká bazilika, do ktorej majú vstúpiť. Chvíľu si von niečo povieme a potom každý vstupuje sám. Aj mňa samého vždy ten posvätný priestor prekrásnej 5-loďovej baziliky dostane. Keď sa potom stretáme opäť vonku, deckám priam žiari na tvárach úžas. Sú to moderní mladí, ale nie sú necitliví k posvätnu a ku kráse... Tieto momenty majú svoju silu.
Slúchatká na ušiach. Fenomén nášho druhého spoločného dňa. Chystám sa dnes veľa hovoriť a tak hneď ráno decká dostávajú pred vstupom do Baziliky svätého Petra slúchatká s prijímačkami. Začíname o 8.00 svätou omšou v uhorskej kaplnke. Niektoré momenty sa nedajú opísať... Sám tu slávim eucharistiu prvý raz. Veľmi nás to zbližuje. Po svätej omši poprosím službu a dovolia nám spoločne sa zastaviť pred hrobom Jána Pavla II a spoločne sa nahlas pomodliť. Celé dopoludnie potom trávime prehliadkou baziliky a kupoly. A ešte raz sa vraciame na osobnú tichú modlitbu k Jánovi Pavlovi II. a potom – pizza :) ... a metrom k Lateránu.
Podvečer sa dostávame ku Svätým schodom. „Niečo si tu povieme k tomu a potom sa vypnite.“ Vypli prijímačky, ale slúchatká ostali na ušiach. Kto chce, ideme na Sväté schody. A tu ja sám dostávam príučku viery... Títo mladí, ktorí občas vyzerali, že už majú dosť, a že radšej by asi šli aj do nejakých obchodov, s úctou kľakajú na drevený obklad dvetisícročných kamenných Svätých schodov, na ktorých stál zbičovaný a súdený Kristus. Kľačiačky, s osobnou modlitbou v tichu na každom schode, vystupujeme hore. Ide to pomaly, kolená bolia. Hm, už nie som najmladší... V druhej polovici schodov to bolí už celkom dosť. Predo mnou je plno, takže musím len pokorne čakať, kedy sa tí predo mnou zas o jeden schod posunú vyššie. Slúchatká, v ktorých je ticho, sú na ušiach. A decká sú pohrúžené do rozjímania. Všetci. Hoci sme si povedali, že iba kto má záujem... Vyše 40 minút kľačiačky. Čo sa odohrávalo v ich srdciach? Bolia kolená? Čo to je oproti utrpeniu ľudí, ktoré spôsobuje zlo, hriech iných? Čo to je oproti Kristovmu utrpeniu? So slúchatkami na ušiach a s kolenami na Svätých schodoch... žasnem nad týmito mladými. Toto nás spojilo väčšmi než čokoľvek iné.
Keď sa postupne stretáme von, nikto to nekomentuje... To, čo sa odohrávalo na kolenách, za tých 40 minút, to si každý z nás odnáša ako tajomstvo. A tak je to dobré.
A že sme stihli napokon na jeden desiatok ruženca ešte aj Santa Maria Maggiore, tak to bol hmatateľný prejav Božej dobroty.
Vďaka vám, dovtedy neznámi mladí, a od tých dní už kamaráti :) ... pri Svätých schodoch vás budem mať vždy pred očami.
