pondelok, 11. apríla 2011

Sara Crewe, da principessa a fantesca, ma non rinuncia a fantasia

La scuola delle ragazze a New York ha dato “arrivederci” a Sara Crewe. La ragazza considerata dal suo padre da piccola principessa ha causato cambiamenti di carattere delle compagne. Convinta della propria dignità ha lottato contro le regole rigide della scuola, pure dopo esser stata umiliata a fantesca.

Sara Crewe non conosceva la mamma. Il suo padre, capitano, la teneva molto. Da piccola la educava a considerarsi principessa. “Tutte le donne sono principesse,” le ha detto prima di esser dovuto a partire per la guerra mondiale. Lasciato l’India ha portato Sara a New York, nella scuola delle ragazze. Lì non si poteva parlare durante i pasti ne ringraziare alla serva-ragazza di nome Beck. Qua Sara ha subito una dura prova della sua convinzione. La direttrice signora Minchin Eleanor teneva molto le regole rigide e amava Sara solo per i soldi del suo padre. “Sto sforzando di rispettare le regole,” ricorda Sara una riga della sua prima lettera al padre. Come punto culminante del conflitto si è verificata la fantasia. Dopo che un giorno, per non annoiare le compagne col libro letto ad alta voce Sara ha inventato la continuazione della storia, signora Minchin ha proibito usare la fantasia nella scuola.

“Non ho rinunciato alla mia convinzione di esser la principessa,” ricorda Sara. Alcune ragazze poi hanno testimoniato che era proprio il suo compleanno, quando signora Minchin la ha umiliata ancora di più: alla fantesca. “Non sei più la principessa!”, ha gridato signora Minchin a Sara; così ha detto la sua amica Beck. Il motivo era evidente: il padre di Sara è stato scomparso e non c’era nessun parente per pagare la scuola. Ad aiutare a Sara a sopportare la solitudine e la durezza delle condizioni poveracce è stato Ram Dass, assistente del signor Charles Randolph. Resideva nel palazzo di fronte alla scuola. Ha testimoniato di aver osservato la grande tristezza ma anche la resistenza di Sara.

Lo stesso signor Ram Dass è stato testimone oculare anche del fatto, che il signor Randolph, suo padrone, pensando che nel soldato gravemente ferito avesse trovato suo figlio, ha curato proprio il padre di Sara. L’incontro felice è accaduto dopo la fuggita di Sara sotto dell’odio della signora Minchin. Nonostante che il capitano Crewe ha deciso di portare Sara via, l’impatto della sua presenza in scuola si è verificato fortemente nel cambiamento dei caratteri delle ragazze. L’addio era quello delle principesse.

nedeľa, 3. apríla 2011

Na námestí 2. apríla 2011 večer, prichádza vôňa blahorečenia

... „Caspita“, povedali by Taliani. No, čo už. Foťák som vzal, ale náhradné baterky nie. Tak som celkom vyšťavil tie jedny. Aspoň som bol skromnejší v novinárskej onej všetko zachytiť... Aj tak sa všetko nedá, ani odfotiť, ani napísať, ani vyjadriť. Ani zatelefonovať a povedať.

Už ráno, v sobotu 2. apríla, šesť rokov od smrti Jána Pavla II. a iba mesiac pred jeho blahorečením, som sa modlil pri jeho hrobe. Keď som o pol desiatej pred obedom vyšiel z baziliky, rad na bezpečnostnú kontrolu siahal do polky námestia. Začína byť „plno“.

A nedá mi. Veď pred rokom by som si ani vo sne nepredstavil, že tento večer budem v Ríme. Iba desať minút pešo na námestie... aj keby som tam bol samučičký sám. Haha.

Je pred 21.00, prechádzam pomedzi Berniniho stĺpy a vidím, že z riadneho ďaleka tu nebudem sám. Nie je to len zvedavosť, čo ma ťahá k väčšej skupine ľudí s poľskými zástavami. Pár minút pred deviatou vytvoria zo zažatých sviec veľké srdce na dlažbe námestia a v kruhu okolo neho sa začíname modliť ruženec. Na poďakovanie. Už nie za neho, ale za neho. S vôňou blížiaceho sa blahorečenia. Postavím sa trochu obďaleč, aj s výhľadom na rozžaté okná Svätého Otca. Svieti. Možno pracuje, možno sa modlí... a možno myslí na toho, ktorý v tých priestoroch pred šiestimi rokmi poslednými dychmi a v bolesti písal ostatné slová svojej žitej encykliky. Už počas prvého desiatku sa z celého námestia začínajú približovať jednotlivci i skupinky.


Sledujem sem tam aj okno. Zdá sa mi? Hej, či nie? Aj teraz? Záves za oknom sa hýbe a viditeľne sa rozostupuje, akoby niekto nakúkal, čo sa to tam dole deje. Medzitým do srdca pribúdajú ďalšie sviečky, jednu kladie otec s malými dieťaťom. Isto má menej ako šesť rokov. Zatiaľ asi veľmi nechápe... Ale sviečky priťahujú. Aj zástavy, poľské, s potlačeným podpisom ich pápeža v dolnom červenom poli. Ďalšiu sviečku kladie mladá rehoľná sestra. Počas ruženca po poľsky sa posúvam s foťákom vždy na iné miesto.

Je príjemne teplo. Po ruženci Poliaci zanôtia ich pieseň Čarná Madona a potom Bárku. Stojím vedľa môjho spolužiaka zo Švajčiarska, ktorý medzi časom prišiel, a vysvetľujem mu, čo je to za pesničku. Vyťahuje mobil a že, aby som mu to ešte raz povedal a vysvetlil. Chce to dať na svoj blog. Rozhliadam sa potom po námestí... obďaleč stojí ďalšia skupina, asi tak tridsať Poliakov, so sviečkami a tiež spievajú. A potom prídu k tej väčšej skupine. Trochu opodiaľ sedia na „púťových“ stoličkách dve babky-poľky a s nimi aj rovnako stará rehoľná sestrička. Ticho pozerajú k oknám pápeža. Nostalgia, spomienky, modlitby.

Takých ticho sa prechádzajúcich ľudí je v tento večer, je už tak po 22.00, na námestí veľa. Neobvykle veľa. Dokonca aj policajné hliadky, zvyčajne krúžia autami po námestí, dnes nevyrušujú. Stáli obďaleč ružencovej skupiny a ticho všetko pozorovali.

Pod jednou zo štyroch lámp okolo obelisku pribúdajú sviečky. Nespočetne krát menej ako vtedy... ale predsa. Patria k tejto chvíli, na toto miesto. Ešte aj teraz v neskorý večer, dve mladé sestričky so „šikmými“ očami vyťahujú z batoha väčšiu sviečku a hľadajú vhodné miesto medzi ostatnými. Našli.

Pred obeliskom smerom k bazilike sedí na zemi skupina mladých. Gitara uprostred, šeptom sa anglicky modlia ruženec. O chvíľu ich už vidím stáť, a obrátení tvárou k bazilike spievajú chvály. Nerušia, modlia sa a ľudia, z bližšia či z obďaleč, ich nemo sprevádzajú...

Podídem bližšie pod stále rozžaté okná... jedno je pootvorené. Hm, takže ten pohyb závesu mohol byť aj len od prúdenia vzduchu. Možno... a možno nie. (Svätý Otec po Anjel Pána na druhý deň povedal, že aj on v modlitbe myslel „včera“ na svojho milovaného predchodcu. Musí byť už teraz šťastný pri myšlienke, že o pár týždňov ho vyhlási za blahoslaveného. Vraj sa ešte nestalo, aby pápež blahorečil svojho predchodcu. Boli priatelia, nie malí.)


Napokon to aj mňa ťahá ísť trochu do „samoty“. Bližšie k bazilike, k ohrade sektora na sedenie. V tichu, ... A po chvíli prichádza mladý chalan, ruksak na chrbte, motorkárska helma v ruke, a šup ho, vylezie či vyskočí na drevenú ohradu, nohy zakliní do nej a ... sedel tam dlho, odchádzal som, a ešte bol tam.

Aj o 22.35, keď opúšťam priestor objatý Berniniho kolonádou, stále sa tam prechádzajú páry, dokonca rodičia s malými deťmi, rehoľné sestry, kňazi, a aj poľskí novinári z nejakej televízie chytajú materiál pre ďalšie dni.

Začína byť „plno“, pekne, začína sa to tu „diať“.