... „Caspita“, povedali by Taliani. No, čo už. Foťák som vzal, ale náhradné baterky nie. Tak som celkom vyšťavil tie jedny. Aspoň som bol skromnejší v novinárskej onej všetko zachytiť... Aj tak sa všetko nedá, ani odfotiť, ani napísať, ani vyjadriť. Ani zatelefonovať a povedať.
Už ráno, v sobotu 2. apríla, šesť rokov od smrti Jána Pavla II. a iba mesiac pred jeho blahorečením, som sa modlil pri jeho hrobe. Keď som o pol desiatej pred obedom vyšiel z baziliky, rad na bezpečnostnú kontrolu siahal do polky námestia. Začína byť „plno“.
A nedá mi. Veď pred rokom by som si ani vo sne nepredstavil, že tento večer budem v Ríme. Iba desať minút pešo na námestie... aj keby som tam bol samučičký sám. Haha.
Je pred 21.00, prechádzam pomedzi Berniniho stĺpy a vidím, že z riadneho ďaleka tu nebudem sám. Nie je to len zvedavosť, čo ma ťahá k väčšej skupine ľudí s poľskými zástavami. Pár minút pred deviatou vytvoria zo zažatých sviec veľké srdce na dlažbe námestia a v kruhu okolo neho sa začíname modliť ruženec. Na poďakovanie. Už nie za neho, ale za neho. S vôňou blížiaceho sa blahorečenia. Postavím sa trochu obďaleč, aj s výhľadom na rozžaté okná Svätého Otca. Svieti. Možno pracuje, možno sa modlí... a možno myslí na toho, ktorý v tých priestoroch pred šiestimi rokmi poslednými dychmi a v bolesti písal ostatné slová svojej žitej encykliky. Už počas prvého desiatku sa z celého námestia začínajú približovať jednotlivci i skupinky.
Sledujem sem tam aj okno. Zdá sa mi? Hej, či nie? Aj teraz? Záves za oknom sa hýbe a viditeľne sa rozostupuje, akoby niekto nakúkal, čo sa to tam dole deje. Medzitým do srdca pribúdajú ďalšie sviečky, jednu kladie otec s malými dieťaťom. Isto má menej ako šesť rokov. Zatiaľ asi veľmi nechápe... Ale sviečky priťahujú. Aj zástavy, poľské, s potlačeným podpisom ich pápeža v dolnom červenom poli. Ďalšiu sviečku kladie mladá rehoľná sestra. Počas ruženca po poľsky sa posúvam s foťákom vždy na iné miesto.
Je príjemne teplo. Po ruženci Poliaci zanôtia ich pieseň Čarná Madona a potom Bárku. Stojím vedľa môjho spolužiaka zo Švajčiarska, ktorý medzi časom prišiel, a vysvetľujem mu, čo je to za pesničku. Vyťahuje mobil a že, aby som mu to ešte raz povedal a vysvetlil. Chce to dať na svoj blog. Rozhliadam sa potom po námestí... obďaleč stojí ďalšia skupina, asi tak tridsať Poliakov, so sviečkami a tiež spievajú. A potom prídu k tej väčšej skupine. Trochu opodiaľ sedia na „púťových“ stoličkách dve babky-poľky a s nimi aj rovnako stará rehoľná sestrička. Ticho pozerajú k oknám pápeža. Nostalgia, spomienky, modlitby.
Takých ticho sa prechádzajúcich ľudí je v tento večer, je už tak po 22.00, na námestí veľa. Neobvykle veľa. Dokonca aj policajné hliadky, zvyčajne krúžia autami po námestí, dnes nevyrušujú. Stáli obďaleč ružencovej skupiny a ticho všetko pozorovali.
Pod jednou zo štyroch lámp okolo obelisku pribúdajú sviečky. Nespočetne krát menej ako vtedy... ale predsa. Patria k tejto chvíli, na toto miesto. Ešte aj teraz v neskorý večer, dve mladé sestričky so „šikmými“ očami vyťahujú z batoha väčšiu sviečku a hľadajú vhodné miesto medzi ostatnými. Našli.
Pred obeliskom smerom k bazilike sedí na zemi skupina mladých. Gitara uprostred, šeptom sa anglicky modlia ruženec. O chvíľu ich už vidím stáť, a obrátení tvárou k bazilike spievajú chvály. Nerušia, modlia sa a ľudia, z bližšia či z obďaleč, ich nemo sprevádzajú...
Podídem bližšie pod stále rozžaté okná... jedno je pootvorené. Hm, takže ten pohyb závesu mohol byť aj len od prúdenia vzduchu. Možno... a možno nie. (Svätý Otec po Anjel Pána na druhý deň povedal, že aj on v modlitbe myslel „včera“ na svojho milovaného predchodcu. Musí byť už teraz šťastný pri myšlienke, že o pár týždňov ho vyhlási za blahoslaveného. Vraj sa ešte nestalo, aby pápež blahorečil svojho predchodcu. Boli priatelia, nie malí.)
Napokon to aj mňa ťahá ísť trochu do „samoty“. Bližšie k bazilike, k ohrade sektora na sedenie. V tichu, ... A po chvíli prichádza mladý chalan, ruksak na chrbte, motorkárska helma v ruke, a šup ho, vylezie či vyskočí na drevenú ohradu, nohy zakliní do nej a ... sedel tam dlho, odchádzal som, a ešte bol tam.
Aj o 22.35, keď opúšťam priestor objatý Berniniho kolonádou, stále sa tam prechádzajú páry, dokonca rodičia s malými deťmi, rehoľné sestry, kňazi, a aj poľskí novinári z nejakej televízie chytajú materiál pre ďalšie dni.
Začína byť „plno“, pekne, začína sa to tu „diať“.
