Ako Don Bosco napomohol matematickej revolúcii

Malý Giovanni Bosco nepočítal kilometre, ktoré „prechodil“ z Becchi do Morialda k donovi Callosovi do školy. Nepočítal, lebo kilometre boli pre neho vtedy ešte zrejme „španielskou dedinou“. Ale napokon sa s nimi „popasoval“ priam famózne.

Ako prvé na území dnešného Talianska bolo asi Sicílske kráľovstvo, kde už v roku 1787 vnímali potrebu zreformovať systém mier a váh. V Neapole začiatkom 19. storočia so záujmom sledovali reformu, ktorú robili Francúzi. Paríž prijal desiatkový metrický systém už v decembri 1799. A hoci s tým bolo veľa byrokratických ťažkostí, inšpirovaní Neapolčania ustanovili ministerskú komisiu pre zrovnanie antických mier s novým systémom. Tamojší minister vnútra dokonca vyzval farárov, aby nový systém rozširovali z kazateľníc.

Na severe v Piemonte mala francúzska reforma svoj hlboký ohlas. Sardínske kráľovstvo, ktoré v čase mladosti dona Bosca zahŕňalo aj Piemont, vydalo 11. septembra 1845 dekrét o zrušení platnosti všetkých doterajších mier a váh a o ich nahradení novým desiatkovým metrickým systémom. Definitívne mala byť reforma podľa dekrétu zrealizovaná k 1. januáru 1850. Koľkých ľudí „postihla“ táto matematická revolúcia? Sardínske kráľovstvo malo v roku 1838, podľa údajov vtedajšej Regia Commissione Superiore  di Statistica, 4 650 368 občanov. Bol to jeden z najľudnatejších štátov Európy v tom čase. A Turín bol z tohto pohľadu skutočne veľkomestom, mal 117 072 obyvateľov, čo znamenalo, že bol najväčším mestom kráľovstva.

Dekrét bol teda publikovaný v septembri 1845. Don Bosco bol už 4 roky kňazom, venoval sa chudobným chlapcom a v tom čase ho už niektorí chceli zavrieť do blázinca. On však, citlivý na sociálne zmeny, napísal a publikoval v roku 1849 brožúru „Desiatkový metrický systém v zjednodušenej podobe“ (voľný slovenský preklad talianskeho titulu: Il sistema metrico decimale ridotto a semplicità, preceduto dalle quattro prime operazioni dell'aritmetica, ad uso degli artigiani e della gente di campagna). Mal pred očami svojich chlapcov ale aj ich rodiny, predovšetkým tie na vidieku, roľnícke. Pomery poznal veľmi dobre, veď z takého prostredia sám pochádzal. No neostal len pri brožúre. Jeho duch, zanietený za konkrétne dobro duší, ho viedol hľadať čo najprístupnejšie cesty, aby pomohol ľuďom osvojiť si tento nový systém mier a váh. A tak napísal scenár pre malé divadielko, komédiu. Aby sa ľudia učili novej matematike príjemnejším spôsobom. Škola hrou. Malo to veľký ohlas a sám abate Ferrante Aporti (zomrel roku 1858 v Turíne), v Piemonte vtedy veľmi uznávaný školský teoretik a zakladateľ škôl, komentoval divadielko slovami: „Bosco nemohol vymyslieť účinnejší nástroj na ľudové rozšírenie desiatkovej metrickej sústavy; tu sa ju ľudia učia a ešte sa pritom aj nasmejú.“

Janko Gazdík

Tá fotka vyjadruje veľmi veľa. Čím viac hodín prešlo od momentu, keď som ju urobil, tým viac si uvedomujem krásu toho momentu. Prichádzal som z vlakovej stanice Nuovo Salario ku komplexu našej saleziánskej univerzity... Brána vchodu smerom ku novej veľkej knižnici bola otvorená a keďže som mal ešte dostatok času, reku idem mrknúť dnu, ešte som v tejto knižnici nebol. A tu, na vstupných dverách „celouniverzitnej“ knižnice, oznam. Je bežný pondelok, pracovný – študijný deň, ale... „Dnes zatvorené od 10.00 do 11.30“ stojí rukou dopísané na ozname o zádušnej omši za nášho saleziána Janka Gazdíka. Slovenský koadjútor, strávil v komunite na univerzite veľa rokov.

„Rasťo, včera som bola za ujom Jankom, má sa veľmi zle, myslím, že sú to jeho posledné dni, možno týždne,“ povedala mi v sobotu 21. januára jedna známa Slovenska, keď sme sa stretli v Ríme na Dňoch spirituality. „Nepôjdeme ho zajtra navštíviť? Nedeľa, pokecáme aj s Mišom Vojtášom...“ Šli sme, urobil som si oddychové nedeľné popoludnie. Inferméria, ako sa v talianskom saleziánskom prostredí hovorí oddeleniu starostlivosti o chorých, a aj starých často už len ležiacich spolubratov saleziánov, je na prvom poschodí, v trakte hneď vedľa vestibulu univerzity. Nebol som tam ešte. Uja sme našli naozaj v bolestnom stave. Už s nami nekomunikoval, iba občas rukou čosi naznačil, vnímal nás, ako tak. Bol „pod liekami“ proti bolesti, a tie robili svoje. Hodnú chvíľu som ho držal za ruku, vychudnutú, zvráskavenú... Tými rukami on pred rokmi, keď bol na istý čas v Bratislave, v saleziánskom vydavateľstve vypomáhal v expedícii kníh. Aj to mi vyplavili spomienky, keď som ho držal a ticho vnímal jeho bolestný stav. Pomodlili sme sa s ním jeden saleziánsky Zdravas, dali sme mu s Mišom požehnanie, ale to on už medzitým zaspal. Ticho sme odišli.

O pár dní, v piatok 27. januára večer, bol Mišo aj s ďalšími spolubratmi pri ňom, keď naposledy vydýchol. Zomrel veľmi pokojne.

A dnes bol pohreb. Pohreb saleziána koadjútora, ktorý sa takmer dožil 85-ky, chlap pevného charakteru, zocelený mnohými trápeniami v živote. Snáď sa mi podarí jeho „nekrológ“ napísať v najbližších dňoch. Pochovávať ho prišiel kardinál Jozef Tomko, len o pár rokov starší od Janka. Boli rodáci, delilo ich len 10 km. A v cudzine sa z nich stali veľkí priatelia. „Bolo mi povinnosťou prijať Vaše pozvanie predsedať túto svätú omšu,“ nejako tak, ak si dobre pamätám, to otec kardinál vyjadril na začiatku. Čo všetko – aj priateľstvo s obyčajným, jednoduchým „záhradníkom“, chlapom navyknutým na tvrdú prácu, saleziánom – sa skrýva v živote veľkého slovenského kardinála.

Keď sme vstúpili zo sakristie v sprievode do kostola, ostal som v nemom úžase. Bol plný koncelebrujúcich kňazov spolubratov saleziánov. Medzi nimi aj pár Slovákov, aj diecéznych kňazov z Pápežského kolégia, na čele s rektorom. Veď ujo Janko strávil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda celých 24 rokov. Je tam inak zapísaný!

A napokon. Uvedomil som si veľkosť obyčajného, jednoduchého, pracovitého a zbožného koadjútora, keď na záver eucharistie čítali kondolencie: zaslali ich nielen hlavný predstavený saleziánov, ale aj ďalší kardinál salezián Farina, arcibiskup Cyril Vasiľ, košický arcibiskup Bernard Bober – v Košiciach si spomenuli na skromného starého saleziána koadjútora, ktorý od vojny žil v zahraničí – a ďalší štyria saleziánski biskupi, všetci nejako spojení s touto našou Pápežskou saleziánskou univerzitou. Tu ho pravdepodobne zažili, spoznali... skromného, pracovitého koadjútora. Ujo Janko Gazdík, toľkých ste mali radi. A dnes sa to s vďakou ukázalo v plnej miere. Už na dverách knižnice. Bohu vďaka.