Zobrazujú sa príspevky s označením radosť. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením radosť. Zobraziť všetky príspevky

piatok 5. októbra 2012

Covey, Buber a plánovanie roka

Už dlhší čas som mal načatú útlu brožúrku od Martina Bubera „Il cammino dell´uomo“ (Cesta človeka). Predvčerom večer som dočítal poslednú kapitolku s názvom Tam, kde sme. A tam, kde som sa v tej chvíli nachádzal, v týždni, kedy naša komunita plánovala ako budeme fungovať tento ďalší rok, tam ten obsah zapadol.


Martin Buber (1878-1965) bol židovský filozof, pedagóg, „rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua“ (sk.wikipedia.org). A sprístupnil Západu bohatstvo chasidskej múdrosti. Knižočku Il cammino dell´uomo vydala Comunita di Bose v Taliansku. V tej poslednej kapitolke Buber začína tým veľmi známym príklad o hľadaní pokladu, ktorý treba hľadať pod prahom vlastného domu, nie zakopaný niekde vo svete. Pointa, ako ju on vysvetľuje, je v tom, že existuje čosi, čo sa dá nájsť len na jedinom mieste; to čosi je veľkým pokladom, môžeme to nazvať naplnením existencie. Miesto, kde sa nachádza ten poklad, je miesto, kde sa nachádzame. Tam, kde sme.

Pri plánovaní roka v komunite som si všimol, že aj sám by som bol radšej, keby niektoré veci boli inak, keby niektorí ľudia boli iní... To je to hľadanie pokladu vždy niekde inde. Ba aj moje štúdium mi niekedy príde ako „iba príprava na niečo, čo príde potom“, inde, keď budem mať iné, väčšie schopnosti, možnosti...

Stephen Covey (1932 – 2012) vo svojom azda najznámejšom diele nie iba pre manažérov „Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí“ hovorí hneď pri prvom návyku proaktivity o okruhu vplyvu a okruhu záujmu. Okruh vplyvu je to, čo môžem ovplyvniť, okruh záujmu je to, čo ma síce (a možno veľmi intenzívne) zaujíma, ale nemám na to dosah.

Okruh vplyvu, priestor, kde človek môže naozaj konať a niečo ovplyvňovať (v prvom rade smerovanie svojho života a svoje vyzrievanie) to je – zdá sa mi – práve to miesto, kde sme. Tam, tu, je náš poklad, veľká príležitosť nájsť naplnenie svojho života. Žijem tu a teraz. V situácii, v ktorej som, v tom, čo prináša deň za dňom, vo vzťahoch s ľuďmi, ktorých mám okolo seba, tu, sa nachádza úloha môjho života, ktorú mám naplniť. Toto je to miesto, kde máme byť – ako kresťania – znakmi, čiže svedkami zo skúsenosti, a nositeľmi, čiže apoštolmi nášho Boha, ktorý je láska. A tá láska môže prežarovať cez nás. Je to tam, pod prahom nášho domu, kde sa nachádza tento veľký poklad.  A do tohto zapadá aj myšlienka, že nič v našom živote nie je náhodou, len tak. V okruhu nášho vplyvu sa zo všetkého môže stať miesto, chvíľa Božieho svetla, krásy, dobroty. Boh predsa nie je ďaleko, žeby som ho mal hľadať inde; on stojí celkom blízko, pri mojich dverách.

Spolu s Hebrejmi my kresťania veríme, že svet nie je miesto, z ktorého treba utiecť – do nirvány, do iného sveta potom – ale že práve to, čo tu a teraz žijeme, s láskou, je rovnako veľké a dôležité a krásne, ako to, čo nás ešte len čaká „potom“. Neexistujú dva svety, iba jeden. Ten Boží. Ak realitu vnímame ako dva svety, tak len preto, že my sami – ľudstvo v rôznych kultúrach – sme to tak rozdelili, aj našimi hriechmi, slepotou, stálym hľadaním niečoho iného niekde inde... Boží plán je „zjednotiť všetko v Kristovi“.

Rozhodnúť sa v okruhu svojho vplyvu žiť tu a teraz s Bohom je ako otvoriť dvere a pozvať Boha, ktorý len na to čaká a po tom túži, aby vstúpil do tohto môjho sveta – života. Skutočná efektívnosť sa potom ukáže v tom, že Boh bude zjednocovať tento môj svet, kde žijem, dá mu integritu, krásu, naplnenie, milosť jednoty.

štvrtok 8. marca 2012

Dominik Savio má baziliku a kostolík v Alpách


Pred 155 rokmi, 9. marca 1857, zomrel u rodičov v Mondoniu Dominik Savio. Sú miesta, kde je zvlášť zachované jeho posolstvo. Jedným je aj „jeho“ bazilika a výchovná atmosféra, ktorá okolo nej vládne.

Dominik je aj pre dnešných dospievajúcich mladých modelom krásy a vzácnosti života, ako neskutočného Božieho daru, ktorý môže prinášať ovocie čistoty a lásky. Taký život dosvedčuje, že pravá radosť pochádza z božej milosti, a že práve apoštolát medzi rovesníkmi je služba, ktorá dáva rozlet.

Vo svete existuje iba jedna bazilika zasvätená tomuto mladému svätcovi.  Stojí v taliankom meste Lecce. Saleziáni v meste v "podpätku" talianskej čižmy,  vedomí si existenčnej krízy 21. storočia, v spolupráci s laikmi sprevádzajú a podporujú rodičov vo výchove ich detí, a mladým ponúkajú pestré príležitosti, aby sa stali sami protagonistami svojho života.

Dominik Savio, hoci je svätcom mladých, je aj ochrancom mamičiek v požehnanom stave a všetkých manželov, ktorí majú ťažkosti s počatím dieťatka. Tiež je patrónom všetkých chorých, ktorí strácajú nádej, a tých, ktorí riskujú, že stratia vlastnú dušu.

Pre Dominika svätosť nie je utópiou. Je možné stať sa svätým. Cestou k tomu je žiť sväto svoju každodennosť, v neustálom a veľkodušnom plnení si svojich úloh, robiť dobro druhým, no predovšetkým byť radostným a veselým.

Snom Dominika bolo stať sa kňazom. Toto nemohol uskutočniť, zomrel ako 15-ročný, zato však naplno zrealizoval iný sen: zachovať svoju dušu pre Pána a získať pre neho aj ďalšie.

Jeho život sa stal pre každého rodiča a vychovávateľa studňou, z ktorej možno čerpať usmernenia, či priam jasné pravidlá v neľahkej práci pre výchove mladých a v ich sprevádzaní pri osobnostnom i duchovnom vyzrievaní.

A na záver ešte jedno mimoriadne a nepoznané miesto: nad Chamois, v Alpách, na Col Clavalité vo výške 2500 metrov nad morom, stojí kamenný kostolík. Biskup z Aosty ho zasvätil Dominikovi v roku 1974. Kľúč a starostlivosť má farár v Chamois a osobitný patronát majú príbuzní pána Amata Gorreta z Valtournenche, do písmena fascinovaného donom Boscom a Dominikom Saviom, ktorý tento kostlík postavil. Vždy 2. augusta sa tam koná stretnutie prateľov, nechýba svätá omša, niekedy aj pod holým nebom, keďže kostolík pojmä iba asi päťdesiat veriacich.