Analýza návštevy Benedikta XVI. na Kube

Na začiatku jari 2012 pápež Benedikt XVI. uskutočnil svoju dvadsiatu siedmu medzinárodnú cestu do dvoch latinskoamerických krajín. Po štyroch dňoch v Mexiku sa v dňoch 26.-28. marca presunul na Kubu. Priletel do Santiago de Cuba a navštívil národnú mariánsku svätyňu v Cobre. Tam slávil omšu s viac než dvestotisíc Kubáncami pri príležitosti 400-stého výročia nájdenia sochy Panny lásky z Cobre. Následne prešiel do Havany, kde sa stretol s vládou, s biskupmi, so starým Fidelom Castrom a predsedal omši na Námestí revolúcie. Pre kubánsku spoločnosť, ovládanú socialistickým režimom už viac než pol storočia, to bola už druhá pápežská návšteva, po historickej ceste Jána Pavla II. v roku 1998.

Prvá časť cesty Benedikta XVI, návšteva v Mexiku, sa stala mimoriadnou udalosťou a sám pápež sa nechal vtiahnuť do povahovej živosti krajiny. No zvýšená pozornosť a veľmi rôznorodé očakávania boli spojené predovšetkým s druhou etapou cesty.

Kubánsky ostrov s rozlohou o čosi väčšou než dve Slovenska a s viac než 11 miliónmi obyvateľov, z ktorých je 60% katolíkov prežíva obdobie prechodu. V čase tvrdého komunizmu boli verejné prejavy viery nemysliteľné. Fidel Castro dovolil v roku 1997, po žiadosti Jána Pavla II., aby Vianočný sviatok Narodenia Pána 25. decembra bol sviatočným dňom. A toto rozhodnutie napokon zostalo uzákonené. Neskôr bol otvorený jeden seminár pre výchovu budúcich katolíckych kňazov (aktuálne je v ňom 78 seminaristov) a začal sa aj dialóg medzi Cirkvou a štátom. Havanský arcibiskup kardinál Ortega, podľa údajov Amnesty International, v rokoch 2010-2011dosiahol u Raúla Castra prepustenie viac než stovky politických väzňov. Ten istý kardinál sa mohol pár dní pred návštevou Benedikta XVI. na takmer polhodinu prihovoriť svojim veriacim prostredníctvom štátnej televízie. Vládny denník Granma dokonca vítal pápeža veľkým titulkom „Bienvenido“ a na prvej strane vyzýval „kubánsky ľud, aby bežal privítať pápeža, lebo prichádza pre všetkých“. Avšak len pár dní pred samotnou návštevou režim pozatýkal okolo 150 osôb a v samotnom Santiago de Cuba desiatky ešte v samotný deň pápežovho príletu. Pozornosti Vatikánu tieto fakty neunikajú.

Vo svojom uvítacom príhovore Raúl Castro, vedomý si medzinárodnej pozornosti, použil sovietsky slovník, plný propagandy. Vláde sa podarilo zabezpečiť dobrú organizáciu pápežovej návštevy, maximálne pokojnú, aj s tým, že neumožnila stretnutie pápeža s disidentmi. Pápež sa však nenechal „využiť“. Odpovedal slovami o potrebe uznania nepopierateľného prínosu náboženstva vo verejnej a sociálnej oblasti a v priamom televíznom prenose hovoril o spravodlivosti, pokoji, slobode, zmierení a o legitímnych túžbach kubánskeho ľudu. Jeho slová počas omše v Havane a napokon počas rozlúčkového prejavu: „aby sa Kuba stala domovom všetkých a pre všetkých Kubáncov, kde budú spoločne žiť v spravodlivosti a slobode, v prostredí úprimnej bratskej lásky“ sú jasným posolstvom. A keď Benedikt XVI. opúšťal mariánsku svätyňu v Cobre, povedal, že sa modlil aj za tých, ktorí trpia nedostatkom slobody a vzdialením od milovaných osôb. Slová s priamym odkazom pre disidentov a „damas de blanco“ – hnutie manželiek politických väzňov.

V súlade s tým, že prišiel na Kubu ako pútnik lásky, pápež zveril budúcnosť krajiny práve Panne lásky z Cobre a Kubáncom pripomenul ich svätca Josého Olalloa Valdésa, ktorý zomrel v Camagüey v roku 1889. Na jeho blahorečení v roku 2008 bol prítomný aj Raúl Castro. Valdés bol rehoľníkom a venoval svoj život službe lásky voči otrokom, väzňom a chorým. Kardinál Robert Sarah, predseda Pápežskej rady Cor Unumu podčiarkol osobné svedectvo lásky pápeža na Kube: „Jeho spôsob príhovorov, jeho otvorenosť voči druhým, schopnosť chápať ich, počúvať ich... toto všetko sú prejavy jeho kresťanskej lásky“.

Medzitým Cor Unum dosiahla rozbehnutie dvoch projektov pre rozvoj poľnohospodárstva v dvoch kubánskych diecézach: „Dvaja dotyční biskupi dostali súhlas miestnych autorít, aby mohli pracovať pre roľníkov,“ informuje po návšteve kardinál Sarah. Toto ako prvé konkrétne ovocie pápežskej cesty na Kube. A druhé prišlo v podobe štátneho sviatku, sviatočného dňa, ktorý vyhlásila vláda na Veľký piatok. Je to odpoveď na konkrétnu požiadavku Benedikta XVI., ktorú vyjadril v rozhovore s Raúlom Castrom v Havane. (Štátna televízia potom prenášala veľkopiatočné obrady v priamom prenose.)

Sám Benedikt XVI. počas generálnej audiencie v stredu 4. apríla, pár dní po návrate z Latinskej Ameriky, načrtol veľmi pozitívnu bilanciu a zdôraznil, že „táto cesta do Mexika a na Kubu bola, vďaka Bohu, pastoračným úspechom“.

Ako čas plynie, stáva sa vždy viac istým fakt, že bratia Castrovci na Kube nemajú dedičov svojej politiky, zatiaľ čo dve návštevy pápežov, ich slová a city vyjadrené voči kubánskemu ľudu už priniesli ovocie, ktoré naznačuje pre Kubu novú budúcnosť.

Rastislav Hamráček SDB

- - -
Tento môj prvý analytický text som vypracoval pár dní po návšteve pápeža, ako úlohu na predmet Analýza a prax informácií, počas môjho štúdia na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme.

Dominik Savio má baziliku a kostolík v Alpách

Pred 155 rokmi, 9. marca 1857, zomrel u rodičov v Mondoniu Dominik Savio. Sú miesta, kde je zvlášť zachované jeho posolstvo. Jedným je aj „jeho“ bazilika a výchovná atmosféra, ktorá okolo nej vládne.

Dominik je aj pre dnešných dospievajúcich mladých modelom krásy a vzácnosti života, ako neskutočného Božieho daru, ktorý môže prinášať ovocie čistoty a lásky. Taký život dosvedčuje, že pravá radosť pochádza z božej milosti, a že práve apoštolát medzi rovesníkmi je služba, ktorá dáva rozlet.

Vo svete existuje iba jedna bazilika zasvätená tomuto mladému svätcovi.  Stojí v taliankom meste Lecce. Saleziáni v meste v "podpätku" talianskej čižmy,  vedomí si existenčnej krízy 21. storočia, v spolupráci s laikmi sprevádzajú a podporujú rodičov vo výchove ich detí, a mladým ponúkajú pestré príležitosti, aby sa stali sami protagonistami svojho života.

Dominik Savio, hoci je svätcom mladých, je aj ochrancom mamičiek v požehnanom stave a všetkých manželov, ktorí majú ťažkosti s počatím dieťatka. Tiež je patrónom všetkých chorých, ktorí strácajú nádej, a tých, ktorí riskujú, že stratia vlastnú dušu.

Pre Dominika svätosť nie je utópiou. Je možné stať sa svätým. Cestou k tomu je žiť sväto svoju každodennosť, v neustálom a veľkodušnom plnení si svojich úloh, robiť dobro druhým, no predovšetkým byť radostným a veselým.

Snom Dominika bolo stať sa kňazom. Toto nemohol uskutočniť, zomrel ako 15-ročný, zato však naplno zrealizoval iný sen: zachovať svoju dušu pre Pána a získať pre neho aj ďalšie.

Jeho život sa stal pre každého rodiča a vychovávateľa studňou, z ktorej možno čerpať usmernenia, či priam jasné pravidlá v neľahkej práci pre výchove mladých a v ich sprevádzaní pri osobnostnom i duchovnom vyzrievaní.

A na záver ešte jedno mimoriadne a nepoznané miesto: nad Chamois, v Alpách, na Col Clavalité vo výške 2500 metrov nad morom, stojí kamenný kostolík. Biskup z Aosty ho zasvätil Dominikovi v roku 1974. Kľúč a starostlivosť má farár v Chamois a osobitný patronát majú príbuzní pána Amata Gorreta z Valtournenche, do písmena fascinovaného donom Boscom a Dominikom Saviom, ktorý tento kostlík postavil. Vždy 2. augusta sa tam koná stretnutie prateľov, nechýba svätá omša, niekedy aj pod holým nebom, keďže kostolík pojmä iba asi päťdesiat veriacich.