Aj v zozname kardinálov František potvrdil svoje priority

V nedeľu 12. januára v príhovore pri Anjel Pána pápež František oznámil mená 19 nových kardinálov, ktorých ustanoví pri konzistóriu 22. februára. Spomedzi vymenovaných je 16 vo veku pod 80 rokov, teda môžu voliť v prípadnom konkláve, a traja sú nad touto vekovou hranicou.

Pri pohľade na prvý Františkov kardinálsky zoznam sa ponúkajú dva podstatné menovatele, ktoré prepájajú výber mien a Františkov pohľad na Cirkev. Sú to silnejšia pastorácia, služba Božiemu ľudu, až po geografické a spoločenské periférie, a rešpektovanie pravidiel ruka v ruke so slobodou voči tradícii s malým „t“. Pápež bol pri zostavovaní zoznamu verný sám sebe, a zároveň opäť prekvapil.

Začnime v konkláve 13. marca 2013. Keď kardináli zvolili Bergoglia, ten, už s plnou mocou pápeža, položil svoj už nepotrebný kardinálsky biret na hlavu sekretárovi konkláve, ktorým bol biskup Lorenzo Baldisseri. Medzičasom ho pápež vymenoval za generálneho sekretára biskupskej synody a teraz svoje gesto z konkláve potvrdil, keď zaradil jeho meno na zoznam nových kardinálov.

Foto: korazym.org

Poďme k menovateľu rešpektovanie pravidiel a sloboda od tradície s malým „t“. Po konzistóriu 22. februára t.r. bude maximálny počet 120 kardinálov voliteľov prekročený len o jedného. Pápež František teda nijako extra nezvýšil tento počet, ako to urobil napr. Ján Pavol II. v roku 2001 a číslo dosiahlo až počet 135. Pápež Bergoglio sa držal pravidiel aj pri výber nových kardinálov spomedzi spolupracovníkov v Kúrii. Konštitúcia Universi Dominici Gregis určuje, ktoré kongregácie musia mať na čele kardinála. Pápež sa toho striktne držal a doplnil len to, čo aktuálne chýbalo. Kardinálmi sa tak stanú len štátny sekretár Pietro Parolin, prefekt Kongregácie pre vieru Gerhard Ludwig Müller a prefekt Kongregácie pre klérus Beniamino Stella.

Zrejmým je tiež fakt, že František sa pri výbere mien cítil veľmi slobodný od tradície s malým „t“ – vždy sa tak robilo. Prax minulých desaťročí totiž bola, že stať sa arcibiskupom istých diecéz sa rovnalo mať skôr či neskôr istotu kardinálskej hodnosti. František však nepovažuje žiadnu diecézu za privilegovanú; sviatosťou sú si všetci biskupi rovní. Pre pápeža je podstatný vzťah pastiera k Božiemu ľudu. V príhovore ku 120 novým biskupom 19. septembra 2013 v Ríme dokonca povedal, že biskup nemá mať diecézu ako cestu kariéry, ani nemá vyhľadávať povýšenie. V súzvuku s týmto jeho učením je fakt, že do zoznamu kardinálov sa nedostali arcibiskupi takých arcidiecéz ako sú talianske Benátky a Turín, portugalský Lisabon, španielske Toledo a Sevilla, belgický Brusel, francúzske Marseille, poľské Gniezno, či írsky Dublin.

Pozrime sa teraz na druhý menovateľ – pastoračné obrátenie a služba Božiemu ľudu až po periférie. Medzi šestnástimi novými kardinálmi s právom voliť v prípadnom konkláve je až dvanásť arcibiskupov z pastorácie (iba 4 sú z Kúrie). A absolútna väčšina z týchto dvanástich, deväť, sú z juhu: Latinská Amerika, Afrika a Ázia. Už aj posledné Benediktovo konzistórium, 24. novembra 2012, načalo tento trend, keď ustanovil šesť kardinálov voliteľov, a ani jeden z nich nebol Európan. Tentoraz zoznam mien prekvapuje hneď v dvoch rozmeroch: v geografii a v pastoračnej skúsenosti. Až päť, takmer tretina zo šestnástich nových kardinálov voliteľov, je z Latinskej Ameriky, kde žije 43% katolíkov. Na porovnanie, v Európe je to len 23%. No v konkláve minulého roku mal starý kontinent medzi 115 voliteľmi 28 kardinálov + 32 iba Talianov, pričom Latinská Amerika ich mala len 13. Tentoraz majú Talianske diecézy, na veľké prekvapenie oproti očakávaniam, medzi novými kardinálmi len jedno zastúpenie – arcibiskupa z Perugie, a zvyšok Európy tiež len jedno zastúpenie - arcibiskup Westministeru, z Londýna.

Pri výbere nových kardináloch šiel pápež aj na spoločenské periférie chudobných krajín: kardinála prvý raz dostanú sužované Haiti, či dve malé a tiež nie bohaté africké krajiny, zhodou okolností susediace, Pobrežie Slonoviny a Burkina Faso. Starosť Františka o chudobných napokon potvrdzuje ešte jedno menovanie: nový filipínsky kardinál pochádza z najchudobnejšieho ostrova tohto súostrovného štátu.

Silný je tiež pastoračný profil nových kardinálov. Mnohí z tých dvanástich z diecéz majú za sebou dlhú praktickú skúsenosť: arcibiskupi zo Santiago de Chile a z brazílskeho Rio de Janeiro, obaja rehoľníci, dlho pracovali priamo v pastorácii, arcibiskup z kanadského Quebecu bol deväť rokov na misiách v Kolumbii, arcibiskup Nichols z Westministru v Londýne bol roky farárom a pracoval v oblasti pastoračnej formácie. Jediným „profesionálnym“ teológom medzi novými kardinálmi je prefekt Kongregácie pre vieru.

Pápež František, tak ako Benedikt pri štyroch zo svojich piatich konzistórií, vymenoval aj troch kardinálov nad 80 rokov, ako uznanie ich práce pre Cirkev. Medzi nimi je aj jeden rekordér: Loris Francesco Capovilla, bývalý osobný sekretár Jána XXIII.: stal sa kardinálom s najvyšším vekom pri menovaní, má 98 rokov.

- - - - -

Zoznam 19 nových kardinálov:

- Pietro Parolin (58 rokov, Taliansko) – štátny sekretár Vatikánu, ktorého si vybral pápež František.

- Gerhard Ludwig Müller (66 rokov, Nemecko) – prefekt Kongregácie pre vieru, predtým biskup v Regensburgu.

- Beniamino Stella (72 rokov, Taliansko) – František ho prednedávnom vymenoval za prefekta Kongregácie pre klérus.

- Lorenzo Baldisseri (73 rokov, Taliansko) – František ho poveril úlohou generálneho sekretára biskupskej synody, predtým bol dlhé roky aj nunciom vo viacerých krajinách ako Haiti, India, či Brazília.

- Vincent Gerard Nichols (68 rokov, Anglicko) – arcibiskup londýnskej arcidiecézy Westminister.

- Leopoldo José Brenes Solórzano (64 rokov, Nikaragua) – arcibiskup v hlavnom meste Nikaraguy, Managua.

- Gérald Cyprien Lacroix, I.S.P.X. (56 rokov, Kanada) – arcibiskup Quebecu, bol osem rokov generálnym direktorom sekulárneho inštitútu Pia X a deväť rokov strávil na misiách.

- Jean-Pierre Kutwa (68 rokov, Pobrežie Slonoviny) – arcibiskup najľudnatejšieho a bývalého hlavného mesta krajiny, Abidžan.

- Orani João Tempesta, O. Cist. (63 rokov, Brazília) – arcibiskup São Sebastião do Rio de Janeiro, cisterciánsky mních.

- Gualtiero Bassetti (71 rokov, Taliansko) – arcibiskup Perugie.

- Mario Aurelio Poli (66 rokov, Argentína) – od 28. marca 2013 je arcibiskup Buenos Aires, ako nástupca po Bergogliovi.

- Andrew Yeom Soo-jung (70 rokov, Južná Kórea) – arcibiskup Soulu, potomok rodiny mučeníkov Petra Yeom Seok-tae a manželky Kim Marie, uväznených a umučených pre vieru roku 1850. Nový kardinál má aj osobnú skúsenosť s pastoráciou v médiách.

- Ricardo Ezzati Andrello, SDB (72 rokov, Čile) – arcibiskup Santiago de Chile, salezián od roku 1961, profesor fundamentálnej pastorálnej teológie, rektor saleziánskeho seminára.

- Philippe Ouédraogo (68 rokov, Burkina Faso) – arcibiskup Ouagadougou, hlavného mesta frankofónnej krajiny; v roku 1983 dosiahol doktorát z kánonického práva na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme.

- Orlando Beltran Quevedo, OMI (74 rokov, Filipíny) – arcibiskup Cotabato, najchudobnejšieho ostrova Filipín, člen rehoľnej kongregácie Missionariorum Oblatorum B.M.V. Immaculatae.

- Chibly Langlois (55 rokov, Haiti) – biskup asi miliónovej diecézy Les Cayes na juhozápade karajiny. Historický prvý kardinál pre Haiti.

- Loris Francesco Capovilla (98 rokov, Taliansko) – niekdajší osobný sekretár čoskoro svätého Jána XXIII., rekordne kardinál s najvyšším vekom pri menovaní.

- Fernando Sebastiàn Aguilar, C.M.F. (84 rokov, Španielsko) – emeritný arcibiskup Pamplony.

- Kelvin Edward Felix (80 rokov, Svätá Lucia, Antily) – emeritný arcibiskup Castries.

Zoznam kardinálov voliteľov - zo stránky vatican.va (v angličtine).

V texte boli použité niektoré informácie z článku na portáli vaticaninsider.it.

Pápeža vyžrebuje dieťa

Titul „pápež“ nepoužíva iba rímsky biskup. Nazýva sa tak aj hlava Koptskej pravoslávnej  cirkvi. Táto cirkev prítomná v Egypte, Etiópii a Eritrei má korene až v apoštolských časoch. Prvým biskupom v Alexandrii, vo vtedy druhom najväčšom meste rímskej ríše a v sídle rímskych guvernérov Egypta, bol evanjelista Marek. Kopti sa oddelili po Chalcedónskom ekumenickom koncile roku 451. Dnes tvoria v Egypte približne desať percent obyvateľstva a na ich čele stojí patriarcha z Alexandrie, ktorý používa titul pápež. V nedeľu 4. novembra vyžrebuje v poradí 118. koptského pápeža malé dieťa. Predchádzajúci pápež Shenouda III. zomrel v marci tohto roku.

Shenouda III., foto copticworld.org

Ako informuje taliansky server vaticaninsider.it, kandidátmi na nového koptského pápeža sú dvaja biskupi a jeden mních. Taký výsledok oznámili v káhirskej katedrále v pondelok 29. októbra po skončení volieb. Približne 2400 voličov vybratých spomedzi biskupov, mníchov, laikov a zástupcov rôznych kotpských organizácií rozdeľovalo svoje preferenčné hlasy medzi piatich kandidátov, ktorých vybrala volebná komisia patriarchátu.

Na záver dňa vyšli z volieb tri mená. Najznámejším kandidátom je pomocný biskup káhirskej diecézy Raffaele, narodený roku 1954. Vyštudoval medicínu a ako biskup od roku 1997 bol jedným z najbližších spolupracovníkov zosnulého pápeža Shenoudu III. Druhým kandidátom je biskup Tawadros (ročník 1952, vyštudoval farmáciu) z arcidiecézy Beheira v delte Nílu. V koptskej komunite je jedným z tých, ktorý presadzujú pokojné riešenie otázky spolužitia s moslimami, v duchu dialógu. Tretí kandidát na koptského pápeža je Raffaele Ava Mina, mních z kláštora svätého Minu v púšti na západ od Alexandrie. Narodil sa roku 1942 a vyštudoval právo. Bol blízkym spolupracovníkom už Cyrila VI., predchodcu Shenoudu III.

Spomedzi týchto troch kandidátov vzíde v nedeľu 4. novembra meno už 118. koptského pápeža. Počas slávnostnej liturgie v Katedrále svätého Marka v Káhire ho podľa pradávnej tradície tejto cirkvi vyžrebuje dieťa.

„Zveríme túto úlohu niektorému dieťaťu, prítomnému v katedrále – povedal biskup Pachomius, ktorý po smrti Shenoudu III. v marci tohto roku vedie koptskú cirkev. Páčilo by sa mi, keby to bolo dieťa koptov zo zahraničia, alebo postihnuté dieťa, alebo dokonca dieťa slepé.“ Fakt, že meno pápeža vyžrebuje dieťa, je pre koptov zviditeľnením Božej voľby.

Otázky, ktoré sa vracajú a ešte sa budú...

Keď občas čítam istý ekonomický web, ktorý nemá problém publikovať aj celkom protichodné ekonomické pohľady o súčasnej situácii v eurozóne i v iných častiach sveta, tak sa mi vracia otázka: Má zmysel rozmýšľať, kam to speje? Veď asi niet človeka, ktorý by to dnes vedel „prorocky“ odhadnúť. Ekonomickí experti, analytici, bankári skôr vnímajú veci pod jedným z mnohých uhlov a berú do úvahy len niektoré z množstva faktorov... Ďalší vezmú do úvahy iné faktory a ich záver je aj celkom opačný.

Situácia je veľmi pestrá, až niekedy neprehľadná a zdá sa, že je prakticky nemožné, aby tu bola nejaká moc, „svetová vláda“, „oni“, kto to všetko zo zákulisia riadi. Stačí si všimnúť, aké je programové vyhlásenie novej gréckej vlády. Žeby to niekto zo zákulisia manipuloval? To by som čakal, že potom Gréci pekne sklonia hlavy pred EÚ a hybaj ho šetriť a šporiť.

Oveľa praktickejšie sa mi vidí vnímať, že za tým, čo vytvára priebeh dní, mesiacov, rokov, beh vzťahov, spoločnosti, ekonomiky, kultúry – sú „skryté“ jeden alebo dva faktory.

Jeden, alebo prvý – ľudský. Obrázok z facebooku o tom, či je normálne že ten, kto kope do lopty zarába x-sto násobne viac než ten, kto zachraňuje životy, mi pripomenul, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť resp. pýtať za “hry“. Chlieb a hry. Prestať znižovať platy a dôchodky, žiadne nové dane, menej škrtenia výdavkov (pár bodov z vládneho programu novej gréckej vlády) a na druhej strane ceny nových technológií, filmového priemyslu, športu, sledovanosť rôznych reality show – čo sú ľudia ochotní platiť. Ľudský faktor. Človek prirodzene potrebuje jesť a hrať sa – byť občas ako dieťa. Chlieb a hry. Zúžené na tento dvojčlen dejiny poznajú mnohé obdobia, v ktorých práve toto rozhodovalo. Dnes, zdá sa, to nie je veľmi inak. Moderné štadióny – aj tie najnovšie pre ME a OH – nápadne pripomínajú Koloseum v Ríme: chlieb a hry.

Faktor druhý. Len pre tých, ktorí veria. Boh. Za dejinami je skryto prítomný a činný Boh, ktorý preplieta svoj plán pomedzi úplne konkrétne a každodenné ľudské rozhodnutia od pribrzdenia či dupnutia na plyn na oranžovú až po zasadanie MMF a americké prezidentské voľby. Verím v Boha. Pozerám sa na svet aj takto. Boh pôsobí a „menežuje“.

Takže otázky sa vracajú... kam to všetko speje? Ako? Prečo je toľko rôznych názorov až po konšpiračné teórie? A prečo je tá ekonomika taká rozhodujúca?

V momente, keď prichádzajú či vracajú sa otázky, človek často nemá hneď aj odpoveď. Niekedy aj dosť dlho ...

Iné otázky sa mi však vracajú, keď čítam články komentátorov či blogy, ktoré sa venujú tomu, ako je to kritické so svetom ... ekonomika, ekológia, ľudské práva, slušná výchova (zostaňme len pri bežnej úcte k starším). Z mnohých strán sa zdá, celkom reálne, že nás čakajú ťažšie roky. „Lepšie už bolo a tak skoro nebude.“

Tá vracajúca sa otázka je... a teda? Čo s tým robíme? Ako je možné, že hoci chápeme „slepotu“ neustáleho zadlžovania sa tak jednotlivých spotrebiteľov ako aj celých štátov, tak napriek tomu stále hovoríme o potrebe riešení, ktoré prinesú rast ekonomiky a spotreby, o potrebe „nalievania“ peňazí (čo sú vlastne peniaze?). Ja len sedliacky rozmýšľam, či ten rast ekonomiky je myslený bez zvyšovania produkcie. Asi nie. Ale zvyšovanie produkcie rovná sa tlak na väčší konzumizmus, stále viac reklamy, stále viac a viac zdôrazňovania, že to a to si máš kúpiť, to a to a ešte to by si mal mať... vezmi si pôžičku, splácaj leasing... Žeby toto bolo riešenie? Keď sa vraví o potrebe oživenia trhu, myslí sa tým čo? Dynamika nakupovania, kolobehu peňazí...? Ale veď to nemá nič spoločné so skromnosťou, s úctou k prostrediu / stvoreniu, s rešpektovaním pravdy o tom, že človek je telesno-duchovná bytosť...

Stále sa mi vracia otázka, čo sa stane, ak fakt odmietneme v tejto nezávideniahodnej globálnej situácii vrátiť sa ku skromnosti a k inému štýlu života: nie „mať“ ale „byť“. Byť rodinou, manželmi, byť rodičmi, byť „dobrým človekom“, byť veselým, byť opatrovateľom záhrady sveta, byť „jeden z“ celého spoločenstva stvorenia. Ak budeme pozerať iba na ekonomické zachraňovanie situácie (čo hovoria trhy a burzy a indexy ratingových agentúr), tak potom to značí, že odmietame byť skromní. Máme pána „trh“. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.

Možno už ani nevieme, ako by to malo vyzerať, ako sa to „robí“... skromnosť. Myslím, že nás čaká táto škola a ako kresťania, Cirkev, môžeme byť – podľa vzoru Krista – prví, kto s tým príde. Skromnosť života, v úcte, vo veľkej vďačnosti, v pravej solidarite, v službe celému tvorstvu. Život človeka i záhrady-planéty nie je tovar...

Vracajú sa mi otázky. Ako bumerangy. ... Deväťročné dievčatko zahlásilo: keď budem veľká, kúpim si veľa peňazí. Hm...

Analýza návštevy Benedikta XVI. na Kube

Na začiatku jari 2012 pápež Benedikt XVI. uskutočnil svoju dvadsiatu siedmu medzinárodnú cestu do dvoch latinskoamerických krajín. Po štyroch dňoch v Mexiku sa v dňoch 26.-28. marca presunul na Kubu. Priletel do Santiago de Cuba a navštívil národnú mariánsku svätyňu v Cobre. Tam slávil omšu s viac než dvestotisíc Kubáncami pri príležitosti 400-stého výročia nájdenia sochy Panny lásky z Cobre. Následne prešiel do Havany, kde sa stretol s vládou, s biskupmi, so starým Fidelom Castrom a predsedal omši na Námestí revolúcie. Pre kubánsku spoločnosť, ovládanú socialistickým režimom už viac než pol storočia, to bola už druhá pápežská návšteva, po historickej ceste Jána Pavla II. v roku 1998.

Prvá časť cesty Benedikta XVI, návšteva v Mexiku, sa stala mimoriadnou udalosťou a sám pápež sa nechal vtiahnuť do povahovej živosti krajiny. No zvýšená pozornosť a veľmi rôznorodé očakávania boli spojené predovšetkým s druhou etapou cesty.

Kubánsky ostrov s rozlohou o čosi väčšou než dve Slovenska a s viac než 11 miliónmi obyvateľov, z ktorých je 60% katolíkov prežíva obdobie prechodu. V čase tvrdého komunizmu boli verejné prejavy viery nemysliteľné. Fidel Castro dovolil v roku 1997, po žiadosti Jána Pavla II., aby Vianočný sviatok Narodenia Pána 25. decembra bol sviatočným dňom. A toto rozhodnutie napokon zostalo uzákonené. Neskôr bol otvorený jeden seminár pre výchovu budúcich katolíckych kňazov (aktuálne je v ňom 78 seminaristov) a začal sa aj dialóg medzi Cirkvou a štátom. Havanský arcibiskup kardinál Ortega, podľa údajov Amnesty International, v rokoch 2010-2011dosiahol u Raúla Castra prepustenie viac než stovky politických väzňov. Ten istý kardinál sa mohol pár dní pred návštevou Benedikta XVI. na takmer polhodinu prihovoriť svojim veriacim prostredníctvom štátnej televízie. Vládny denník Granma dokonca vítal pápeža veľkým titulkom „Bienvenido“ a na prvej strane vyzýval „kubánsky ľud, aby bežal privítať pápeža, lebo prichádza pre všetkých“. Avšak len pár dní pred samotnou návštevou režim pozatýkal okolo 150 osôb a v samotnom Santiago de Cuba desiatky ešte v samotný deň pápežovho príletu. Pozornosti Vatikánu tieto fakty neunikajú.

Vo svojom uvítacom príhovore Raúl Castro, vedomý si medzinárodnej pozornosti, použil sovietsky slovník, plný propagandy. Vláde sa podarilo zabezpečiť dobrú organizáciu pápežovej návštevy, maximálne pokojnú, aj s tým, že neumožnila stretnutie pápeža s disidentmi. Pápež sa však nenechal „využiť“. Odpovedal slovami o potrebe uznania nepopierateľného prínosu náboženstva vo verejnej a sociálnej oblasti a v priamom televíznom prenose hovoril o spravodlivosti, pokoji, slobode, zmierení a o legitímnych túžbach kubánskeho ľudu. Jeho slová počas omše v Havane a napokon počas rozlúčkového prejavu: „aby sa Kuba stala domovom všetkých a pre všetkých Kubáncov, kde budú spoločne žiť v spravodlivosti a slobode, v prostredí úprimnej bratskej lásky“ sú jasným posolstvom. A keď Benedikt XVI. opúšťal mariánsku svätyňu v Cobre, povedal, že sa modlil aj za tých, ktorí trpia nedostatkom slobody a vzdialením od milovaných osôb. Slová s priamym odkazom pre disidentov a „damas de blanco“ – hnutie manželiek politických väzňov.

V súlade s tým, že prišiel na Kubu ako pútnik lásky, pápež zveril budúcnosť krajiny práve Panne lásky z Cobre a Kubáncom pripomenul ich svätca Josého Olalloa Valdésa, ktorý zomrel v Camagüey v roku 1889. Na jeho blahorečení v roku 2008 bol prítomný aj Raúl Castro. Valdés bol rehoľníkom a venoval svoj život službe lásky voči otrokom, väzňom a chorým. Kardinál Robert Sarah, predseda Pápežskej rady Cor Unumu podčiarkol osobné svedectvo lásky pápeža na Kube: „Jeho spôsob príhovorov, jeho otvorenosť voči druhým, schopnosť chápať ich, počúvať ich... toto všetko sú prejavy jeho kresťanskej lásky“.

Medzitým Cor Unum dosiahla rozbehnutie dvoch projektov pre rozvoj poľnohospodárstva v dvoch kubánskych diecézach: „Dvaja dotyční biskupi dostali súhlas miestnych autorít, aby mohli pracovať pre roľníkov,“ informuje po návšteve kardinál Sarah. Toto ako prvé konkrétne ovocie pápežskej cesty na Kube. A druhé prišlo v podobe štátneho sviatku, sviatočného dňa, ktorý vyhlásila vláda na Veľký piatok. Je to odpoveď na konkrétnu požiadavku Benedikta XVI., ktorú vyjadril v rozhovore s Raúlom Castrom v Havane. (Štátna televízia potom prenášala veľkopiatočné obrady v priamom prenose.)

Sám Benedikt XVI. počas generálnej audiencie v stredu 4. apríla, pár dní po návrate z Latinskej Ameriky, načrtol veľmi pozitívnu bilanciu a zdôraznil, že „táto cesta do Mexika a na Kubu bola, vďaka Bohu, pastoračným úspechom“.

Ako čas plynie, stáva sa vždy viac istým fakt, že bratia Castrovci na Kube nemajú dedičov svojej politiky, zatiaľ čo dve návštevy pápežov, ich slová a city vyjadrené voči kubánskemu ľudu už priniesli ovocie, ktoré naznačuje pre Kubu novú budúcnosť.

Rastislav Hamráček SDB

- - -
Tento môj prvý analytický text som vypracoval pár dní po návšteve pápeža, ako úlohu na predmet Analýza a prax informácií, počas môjho štúdia na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme.

Životopisy nových kardinálov ukazujú, že v Cirkvi je to pestré

Kardinál Dolan z New Yorku.

Toto bolo už štvrtý raz, čo pápež Benedikta XVI. ustanovil (kreoval) nových kardinálov. V sobotu 18. februára pribudli medzi pápežových najbližších spolupracovníkov, ktorí mu osobitne pomáhajú „v jeho službe jednoty a evanjelizácie“, 22 noví členovia. Aktuálne má kardinálsky zbor 213 členov vrátane tých, ktorí majú nad 80 rokov a už nemôžu voliť v konkláve. Kardinálov voliteľov je 125, no v najbližšom čase niektorí dosiahnu vek 80 rokov.

Pri štyroch doterajších konzistóriách pápež kreoval dokopy 88 kardinálov, z nich je 62 aktuálnych voliteľov. To znamená, že v najbližšom konkláve pre voľbu nového pápeža bude vyše polovica kardinálov „od Benedikta“. Medzi kardinálmi voliteľmi však nie je ani jeden Slovák. Kardináli Jozef Tomko (11. 3. 1924) i Ján Chryzostom Korec (22. 1. 1924) sú totiž už bližšie k deväťdesiatke. Cirkev v Čechách a na Morave zastupuje medzi voliteľmi okrem kardinála Vlka, ktorý 17. mája dosiahne 80-tku, nový pražský kardinál dominikán Dominik Duka.

Pri každom zo svojich štyroch konzistórií Benedikt kreoval aj niekoľkých kardinálov s vekom nad 80 rokov. V novembri 2010 dokonca historicky najstaršieho: taliansky kardinál a hudobník Domenico Bartolucci mal vtedy 93 rokov, 6 mesiacov a 13 dní. Ešte žije.

Nasledovné riadky sú len jemným naznačením, kto sú noví kardináli.


Belgičan, kardinál Julien Ries (1920) dlhé roky vyučoval na Université Catholique v Louvain-la-Neuve históriu náboženstiev. Dá sa povedať, že je doma vo svete „nekresťanov“.

New Yorkský kardinál Timothy Michael Dolan (1950), ktorého za oceánom volajú „americký pápež“ je jedným z najvplyvnejších katolíkov „made in USA“ a lídrov medzi „tvorivými konzervatívcami“. Tí stoja nohami na strane modernity a hlavou sú celkom ponorení v pravej katolíckej náuke. Má meter osemdesiat a rád sa smeje.

Kardinál Giuseppe Betori (1947), arcibiskup Florencie, bol od r. 2001 do r. 2008 sekretárom talianskej biskupskej konferencie a pravou rukou jej vtedajšieho predsedu kardinála Ruiniho. Mal čo dočinenia s organizovaním Svetových dní mládeže v roku 2000 v Ríme, a je biblistom.

Kardinál Giuseppe Bertello (1942) pôsobí od roku 1971 v diplomatických službách Vatikánu. Videl svet: bol na nunciatúrach v Sudáne, Turecku, Venezuele, Ghane, Togu, Benine, Rwande (tam bol práve v najkrvavejšom období občianskej vojny medzi Tutsi a Hutu v roku 1994 a vojaci OSN mu vtedy radili opustiť krajinu) i v Mexiku. A bol aj ako reprezentant Svätej stolice pri Organizácii spojených národov v Ženeve.

Piemonťan Domenico Calcagno (1943) na svojej ceste povolania vstúpil do seminári po smrti otca, a hoci veľmi túžil po misiách, jeho biskup kardinál Giuseppe Siri ho poslal študovať do Ríma. Biskupom je od roku 2002.

Pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka (1943) je z rehole dominikánov. Občianske meno má Jaroslav. Po piatich rokoch kňazstva mu komunisti odobrali súhlas pre pastoráciu a ďalších 15 rokov pracoval v Škoda Plzeň. V reholi bol magistrom novicov, neskôr provinciálom. V roku 1981 ho štátna moc odsúdila a sedel vo väzení v Plzni, v tom čase tam bol väznený aj Václav Havel.  V roku 1998 sa stal biskupom v Hradci Králové.

Taliansky kardinál Francesco Coccopalmerio (1938) je profesor kánonického práva, pochádza z prostredia ambroziánskej Cirkvi v Miláne.

Kardinál Giuseppe Versaldi (1934) už v prvej slohovej práci v škole napísal na tému, čo chceš robiť keď budeš veľký: kňaza.

Diplomat a misionár v jednej osobe je kardinál Fernando Filoni (1946). V rokoch 2001-2006 bol na nunciatúre v irackom Bagdade. Nechcel opustiť krajinu, napriek spojeneckému  bombardovaniu. Bol tam vtedy jediným „západným“ diplomatom. Aktuálne je prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Jeho predchodcom v tomto úrade bol v rokoch 1985 až 2001 kardinál Jozef Tomko.

Kardinál Manuel Monteiro de Castro (1938) je „spovedníkom Svätej Rímskej Cirkvi“. Pôsobil na viacerých nunciatúrach, bol aj stálym pozorovateľom pri Svetovej organizácii OSN pre cestovný ruch.

Brazílčan kardinál João Braz de Aviz (1947) stojí na čele kongregácie pre rehoľníkov. Študoval teológiu v Ríme a bol v kríze opustiť kňazstvo. Spoznal hnutie Fokoláre a dnes sa stará o vzťahy medzi Vatikánom a 900 tisíc rehoľnými osobami po celom svete.

„Už tvoj brat študuje za kňaza, na ďalšieho nemáme.“ Sýrsko-malabarský arcibiskup z Indie, George Alencherry (1945), šieste z desiatich detí roľníckych rodičov, sa takmer nestal kňazom. Biskup ho ale podporil, poslal študovať dokonca na Sorbonu do Paríža. Aby sa ako biskup naučil novú reč tamil, chodil a navštevoval svojich veriacich u nich doma.

Siedmy čínsky kardinál John Tong Hon (1939) sa narodil nekatolíckym rodičom. Po vojne roku 1945 sa rodina obrátil na katolícku vieru. Príklad dobroty misionárov ho priviedol ku kňazstvu. V seminári v Hong Kongu vyučoval aj čínsku filozofiu. Aktuálne arcibiskup Hong Kongu je aj tamojším rodákom.

Kardinál Karl Josef Becker (1928) vstúpil k jezuitom ako dvadsať ročný. Od štúdií až po záver profesorskej kariéry bol na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Venoval sa osobitne aj štúdiu Tridentského a Druhého vatikánskeho koncilu. V roku 2003, keď šiel do penzie, bol na ceremónii prítomný aj vtedy kardinál Ratzinger.

Malťan s medzinárodnou povesťou, to je augustinián kardinál Prosper Grech (1925). Narodil sa na Štedrý deň, študoval aj v Oxforde a Cambridge, a ako konzultor Kongregácie pre náuku viery si získal dôveru Jozefa Ratzingera. Bol aj apoštolským vizitátorom seminárov v Indii.

Rodák z Bronxu, kardinál Edwin Frederick O’Brien (1939), stratil otca ako 14- ročný a kým mama predávala noviny a robila sekretárku, o troch chlapcov sa starala židovská rodina. Ako kňaz pôsobil aj na Vojenskej akadémii West Point ako kaplán, s vojakmi šiel aj do Vietnamu v rokoch 1970-71. Neskôr bol desať rokov vojenským arcibiskupom v USA. Aktuálne je arcibiskupom najstaršej severoamerickej diecézy v Baltimore.

Kardinál Thomas Christopher Collins, arcibiskup Toronta, ako arcibiskup v Edmontone sedem rokov napĺňal svojimi katechézami katedrálu. Je veľmi otvorený voči svetu médiá, študoval biblistiku. Vyučoval dokonca anglickú literatúru.

Španielsky kardinál Santos Abril y Castelló (1935) ako vatikánsky diplomat pôsobil aj v Juhoslávii, v rokoch keď sa rozpadala. Naposledy pôsobil v Bosne-Herzegovine.

Vyšší arcibiskup rumunských gréckokatolíkov, kardinál Lucian Mureşan (1931), zažil ako komunisti roku 1948 zrušili gréckokatolícku Cirkev. Až do 1990 pracoval ako robotník, pričom tajne napredoval na ceste duchovného povolania. Je aj predsedom gréckokatolíckej komisie pre dialóg s pravoslávnym patriarchátom v Bukurešti.

Kardinál Willem Jacobus Eijk (1953) je predseda holandskej biskupskej konferencie, odborník na bioeticu. Od roku 2007 je arcibiskupom Utrechtu a 70-tym nástupcom sv. Willibrorda (zomrel r. 739), apoštola Frízov.

Taliansky kardinál Antonio Maria Vegliò (1938) pôsobí v orgánoch Rímskej kúrie, je predsedom Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich. Pôsobil ja na viacerých nunciatúrach, napr. v Kuvajte.

Berlínsky arcibiskup kardinál Rainer Maria Woelki (1956) pochádza z Kolína. Bol sekretárom kardinála Joachima Meisnera v Kolína, neskôr jeho pomocným biskupom. Iba od júla 2011 vedie Cirkev v Berlíne. V Ríme má titulárny kostol sv. Jána Maria Vianneya.


Predošlý pápež Ján Pavol II. počas svojich deviatich konzistórií nie vždy menoval aj nad 80-tnikov, naopak, niekoľko krát vzhľadom na rôzne politické pomery kreoval viacerých kardinálov formou „in pectore“. Ich mená boli zverejnené až po niekoľkých rokoch. Blahoslavený Ján Pavol II. však drží rekord v počte nových kreovaných kardinálov: pri konzistóriu 21. februára 2001 ich bolo až 42, z nich až 38 voliteľov.

Spracované podľa vaticaninsider.it