piatok, 21. októbra 2011

Nedá sa zabudnúť na JMJ v Madride

Už sú to dva mesiace, čo som bol v Madride na „chota eme chota“ (španielske vyslovenie skratky pre Svetové dni mládeže - JMJ). Tešil som sa na to, aj keď som vopred nevedel celkom presne, čo bude moja práca ako dobrovoľníka v oblasti komunikácie. Naša univerzita z Ríma mi to umožnila, ubytovanie na tri týždne poskytli bratia saleziáni... Osobne pre mňa druhé SDM. Po dvadsiatich rokoch. Tie v poľskej Czestochowej som si užíval roku 1991 ako nadšený mladík, mal som pätnásť. Tieto som prežíval ako salezián kňaz a študent komunikácie.

Nevzal som si so sebou žiadne texty na slávenie svätej omše v slovenčine. V komunite s bratmi som postupne „vhupoval“ do španielčiny a celkom ma potešilo, keď som sa po troch týždňoch prebudil v predposledný deň pobytu s tým, že – šak mne sa snívalo po španielsky :D Nuž, vďaka znalosti taliančiny išlo to „vhupovanie“ dosť dobre. A na slovenskú nedeľnú svätú omšu s našimi dobrovoľníkmi som si texty poskladal z toho, čo všetko sa dalo nájsť na webe. Všetko J . Bola to pekná slovenská omša v dobrovoľníckom centre vo výstavisku IFEMA. Život je skladaný z mnohých momentov, ktoré zostávajú v našej pamäti, a tá omša mi zostane nadlho.

VAMP. Toto slovíčko som počul po krátkej kombinovanej taliansko-španielsko-anglickej konverzácii s mladými chalanom, Fernandom, ktorý mal v hlavnom centre, ako člen širokého tímu, na starosti dobrovoľníkov. A tých – nás – bolo pekných 28000. A žiadna nula v tom čísle tam nie je nazvyš. VAMP. Je to skratka pre tím mediálnych pracovníkov, ktorí sú permanentne akreditovaní vo Vatikáne a chodia so Svätým Otcom na jeho apoštolské cesty. Spolu s ďalšími štyrmi „komunikačnými“ dobrovoľníkmi sme im mali robiť sprievodcov, službu, podporu... byť k dispozícii. Skúsenosť to bola teda na nezaplatenie...

Robia veľa, sú všade, kam ide pápež, majú k dispozícii, čo si zažiadajú, vrátane 4-dňovej policajnej štvorky na motorkách, ktorá sprevádzala tri autobusy na ich prepravu, stále s majákmi, a vždy do detailu skontrolované chlapcami zo security. Sprevádzať týchto asi 70 novinárov bola veľká príležitosť. Jasne, nedalo sa mi prežívať JMJ s partiou mladých. Bol som dobrovoľníkom a to si vyžadovalo zrieknuť sa osobných predstáv o tom, kde, ako a s kým prežijem momenty JMJ.

Za jedno, či za dve veci som ale obzvlášť vďačný. Po prvé. Týždňové školenie, ktoré sme dostali, kým to všetko začalo – začalo to, na pripomenutie, v utorok 16. augusta večer. Tie školenia boli určené nám, asi stovke dobrovoľníkov pre komunikáciu. Dostali sme info o takmer všetkom možnom. Nie, o tom, aké bolo menu Svätého Otca počas obeda s mladými, to nám dopredu nepovedali. Ale podrobne sme mali povysvetľované mnohé veci, a to aj s odôvodneniami, aj s tzv. „politickými dôvodmi“. Vidieť do JMJ takýmto spôsobom bol pre mňa veľmi veľký prínos. A po druhé, bol som rád, ze ako člen VAMP tímu, ktorý začal pracovať-slúžiť až od momentu príletu Svätého Otca, že som mal predsa len možnosť, deň predtým, stretnúť osobne moju sestru. Máme veľmi málo momentov, keď sme počas roka spolu... tá streda v Madride bola super. A tretí bod, ten nechcem nijako vynechať, bola saleziánska Fiesta. Sedemtisíc mladých z celého sveta, don Chávez, matka Yvonne, modlitbová vigília... skvelá organizácia - skvelá atmosféra.


Napokon, Svätý Otec. Nerozmýšľal som vôbec nad tým, ako blízko sa možno dostanem. Tešil som sa, že ho budem vidieť a počúvať aj na miestach a v momentoch, ktoré nie sú „pre veľké“ počty. Fakt, sprevádzať ho od príletu po odlet bol zážitok. S Luisou, mexičankou študujúcou v Madride, ktorá patrila do nášho týmu, sme napokon stáli fakt úplne blízko, stačilo natiahnuť ruku... Predsa však, nešlo nám o to.

A tak, okrem toho, že som sa naučil, že aj len stáť na svojom mieste, a nič nevykonávať-nerobiť, že to veľa znamená, tak som videl a pridal sa k tomu, ako sedemtisíc mladých zo saleziánskych stredísk celého sveta kľačalo v totálnom tichu v stredu večer pred Kristom v eucharistii. A potom, tam som už ale pre službu nebol, sa to v ohromne väčšej miere zopakovalo na vigílii so Svätým Otcom. Toto nikto z tých takmer dvoch milónov prítomných, a miliónov, čo to videli v telke, len tak nezabudne... lebo, celé to bolo práve o Ňom.









P.S. O práci nášho VAMP dobrovoľníckeho tímu písala aj Cristina del Olmo, z tlačového oddelenia španielskej biskupskej konferencie, v blogu: http://www.korazym.org/index.php/attivita-del-papa/2-il-papa/1502-al-seguito-del-santo-padre-i-vamp-giornalisti-nellelite.htm , viď odpoveď na otázku "Chi faceva parte del gruppo di lavoro di Madrid?" .

utorok, 18. októbra 2011

Podujatie katolíkov bude pre Španielsko finančnou injekciou

Takmer 48-miliónové Španielsko dostane v čase ekonomickej krízy „balíček z neba“. Svetové dni mládeže (SDM), najväčšie medzinárodné podujatie, ktoré Katolícka cirkev organizuje každé tri roky, sa koná v týchto dňoch v Madride. Ekonomický prínos pre španielsku ekonomiku je vyčíslený na približne dvesto miliónov eur.

Španielsko charakterizujú bežní obyvatelia ako krajinu kontrastov. Aj na prítomnosť pápeža v Madride počas SDM sú rôzne názory. Mnohí považujú náklady na podujatie za prehnané. Yago de la Cierva, výkonný riaditeľ SDM, objasňuje, že podujatie funguje na samofinancovaní a občana Španielska stojí rovnú nulu. Rozpočet týchto SDM sa nateraz odhaduje na 50 miliónov eur. Dve tretiny nákladov hradia samotní účastníci cez poplatky. Takmer pol milióna zaregistrovaných mladých zaplatilo za základné služby, ktoré si vybrali pri registrácii, od 30 do 210 eur na osobu. Zvyšnú tretinu rozpočtu dopĺňajú rôzne firmy a sponzori a to na základe zákona, ktorým španielska vláda v roku 2010 zaradila SDM medzi udalosti mimoriadneho verejného významu. Medzi iným takúto výsadu dostala aj účasť španielskych športovcov na olympiáde v roku 2012 v Londýne. V tomto roku sa v Španielsku koná takýchto podujatí celkom 25, no žiadne z nich s miliónovou účasťou. Krajina na prvý pohľad stráca na daniach, pretože zákon umožňuje firmám dať na takéto podujatia 90% z balíka daní, ktoré by dali štátu. Podujatie SDM tak odoberie asi 18 miliónov eur. No len prílev cez DPH bude asi 25 miliónov. A ďalšie veľké príjmy budú v oblasti služieb a cez financovanie infraštruktúry jednotlivých bodov programu. Primátor Madridu Alberto Ruiz-Gallardón Jiménez v interview pre španielsky denník ABC v utorok 16. augusta, v začiatočný deň SDM, odhadol ekonomický prínos pre krajinu na sumu až 250 miliónov eur.

Konkrétny príklad z oblasti dopravy. Štvormiliónový Madrid sa pýši jednou z najväčších sietí metra. Dvanásť liniek na svoje fungovanie potrebuje týždenne 50 miliónov eur, bez ohľadu na vyťaženosť. V tomto auguste, kedy je tradične množstvo ľudí z Madridu na dovolenkách, metro nebude stratové. Metro predalo pre potreby tejto akcie, síce so zľavou, no až 600 tisíc týždňových turistických lístkov. V minulom roku ich predalo za august iba sedemsto. A SDM sa odrazili aj na návštevnosti webstránky madridského metra. Tá v júli tohto roku zaznamenala 47% nárast, najmä z krajín Nemecko, Veľká Británia a USA. Nemecko a USA patria do prvej päťky krajín, odkiaľ je zaregistrovaných najviac účastníkov SDM.

Jedným z ekonomických argumentov odporcov SDM v Španielsku je najmä argument, že štát predsa len musí financovať bezpečnostné zložky a všetko s tým súvisiace. Princíp fungovania slobodného štátu však spočíva práve na tom, že pri každom väčšom podujatí túto bezpečnosť občanov i účastníkov zabezpečuje. Ide o dobro občanov, turistov, a o dobré meno štátu. Rovnako ako pre SDM, polícia v Španielsku už mesiace zabezpečuje aj poriadok počas demonštrácii hnutia mladých indignados, známych ako 15M, ktorí protestujú proti zlej ekonomickej situácii krajiny. Protesty však krajine peniaze neprinášajú, hoci sú legálnou súčasťou demokratického zriadenia. Rovnakú ekonomickú úvahu ponúkajú uplynulé dni v Anglicku, kde mladí chuligáni bezprecedentne ničili ulice, obchody, mesto.

O bezpečnostnej situácii počas SDM doplnil svoje konštatovanie najvyšší riaditeľ polície v austrálskom Sydney, kde sa SDM konali v roku 2008. Polícia v Sydney nebola pripravená na to, že státisíce mladých veriacich budú pokojní a „nenarobia“ polícii žiadnu prácu.

Pre každú krajinu, ktorá hostí celosvetové podujatie akým je aj SDM v Madride, je však ekonomicky nevyčísliteľnou najmä propagácia značky krajiny a mesta. Štvordňový program pápeža Benedikta XVI. v Madride totiž pokrýva 4600 akreditovaných mediálnych pracovníkov, čo je v porovnaní s blahorečením Jána Pavla II. viac ako dvojnásobok.

Svetové dni mládeže organizuje Katolícka cirkev ako medzinárodné stretnutie mladých periodicky od roku 1986. Zvoláva ich pápež, a organizačne v danej krajine zabezpečuje SDM miestna biskupská konferencia. V programe sú katechézy pre mladých podľa jazykových skupín, spoločná krížová cesta ulicami Madridu, modlitbový večer a záverečná svätá omša na letisku Cuatro Vientos. Madrid ponúka aj bohatý kultúrny program, ktorý sčasti pripravili aj niektoré skupiny účastníkov. Na SDM v Madride sa zúčastňuje aj 2500 Slovákov, pre ktorých je geografická blízkosť, oproti Sydney, nezanedbateľná.

Z Madridu Rastislav Hamráček, dobrovoľník SDM pre komunikáciu

uverejnené 16. 8. 2011 17:01 na:

http://m.hnonline.sk/c3-52593340-kw0000_d-podujatie-katolikov-bude-pre-spanielsko-financnou-injekciou
(Čítané: 2051x)

- - - - - - -
K tomu pripájam túto správu z TKKBS:

Svetové dni mládeže v Madride vykázali zisk viac ako 215 miliónov dolárov
P:3, 12. 10. 2011 11:57, ZAH

Madrid 12. októbra (rio.com) - Hlavné mesto Španielska, ktoré hostilo v auguste Svetové dni mládeže (SDM) Madrid 2011, dosiahlo finančný zisk viac ako 200 miliónov dolárov. Odhad, podľa ktorého udalosť priniesla 216 miliónov dolárov (160 miliónov eur ), urobilo po návšteve pápeža Benedikta XVI. v Španielsku Madridské združenie podnikateľov. Madridská spoločenstvo zasa odhadlo, že SDM vytvorili v hrubom domácom produkte nárast o 199 miliónov dolárov (148 miliónov eur).

Prínos SDM hlavnému mestu Španielska uznalo aj madridské konzistórium, ktoré udelilo Madridu Cenu Turizmu za prínos medzinárodnému projektu. Pri prijímaní ceny madridský arcibiskup, kardinál Antonio María Rouco Varela povedal, „že prijatie zo strany Madridu bolo kľúčové pre úspech SDM. Láskavosť a náklonnosť, s ktorou boli pútnici prijatý, ukazujú humánny odraz mesta, čo najviac prekvapilo účastníkov SDM ”.

Po skončení SDM Madrid zaznamenal v porovnaní s augustom minulého roka nárast návštevnosti zo zahraničia o 42 %, čo je historicky najvyšší vzostup. Vyplýva to z prieskumu o pohybe turistov z Ministerstva obchodu a turizmu.

Hodnotenie španielskeho hlavného mesta, ktoré robili pútnici, bolo veľmi kladné. Prieskum uskutočnený španielskym strediskom výskumov GAD3 odhalil, že ukazovateľ spokojnosti s mestom je veľmi vysoký: 80,3% opýtaných odpovedali, že sa im páčili „veľmi“ alebo „dosť“ ulice a pamätihodnosti Madridu: 75,8% z nich vyhlásili, že odporučia iným vycestovať do Španielska; a 47,6% opýtaných odpovedalo, že udalosť zlepšila obraz, ktorý mali o krajine.

Preložila: Jana Pániková
Zdroj: rio2013.com (ACI správy) 

http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20111012014#.TpWGSPAnjSK.facebook 

sobota, 2. júla 2011

Keď pápež hovorí „akurát o našich“ témach

Cigáni, ekológia a rodina. Zaujímavá trojica tém, o ktorých pápež Benedikt XVI. hovoril v rozsahu jedného týždňa začiatkom júna. Dlhšie nosím v sebe tých pár asociácií so slovenskou realitou.

Rodinu tentoraz vynecháme, hoci Svätý Otec o nej počas návštevy Chorvátska hovoril veľmi jasne ako o čomsi základnom pre ľudskú spoločnosť ako takú, a špecificky aj vo vzťahu ku zachovaniu európskej kresťanskej kultúry. Mňa zaujali jeho trefné slová o ekológii. A potom dojde aj na cigánov.

Ekológia. Nehovoril o úcte k stvoreniu prvý raz. No ničivé katastrofy spôsobené prírodnými živlami počas uplynulého pol roka provokujú svedomie človeka, aby sa „konečne fakt“ zamyslel nad správaním sa k stvoreniu. Presne do tohto rámca zapadajú aj následky silných dažďov záplav u nás. Na malom Slovensku sa však „malé“ katastrofy málo pamätajú a ešte menej sa dotýkajú nášho svedomia. Aj my sme vlečení kultúrou globalizácie, ktorá takmer zbožstvuje technologický pokrok. Úplne komicky mi príde spomienka na reklamy z obdobia komunizmu, propagujúce rôzne spôsoby odstraňovania mandoliniek. Dnes sa najväčšie balíky reklamy sústreďujú na autá, mobilnú komunikáciu, internet,... Áno, je to o zisku pre biznis, teda o tom, na čo ľudia „skočia“. Kedy sme naposledy rozmýšľali, a vôbec urobili čosi pre svoje aspoň to malé rodinné „poľnohospodárstvo“? V dobe panelákov so satelitmi na balkónoch a s mobilmi v detských rukách sa záhradky a záhrady, kde by si človek zašpinil ruky prácou so zemou, stali už len dedinským „prežitým“ folkórom. Nestrať sa však o „dom“ vedie širokou cestou k momentom jeho rozpadávania sa. A keď nám sediacim pred TV natečie cez dieru v streche za golier, nadávame na počasie.

Pápež šiestim veľvyslancom pri Svätej Stolici, od ktorých 9. júna prijal poverovacie listiny, povedal okrem iného aj toto: „Človek, ktorému Boh zveril starosť o prírodu, nemôže byť opanovaný technológiou a nesmie zmeniť jej účel. Toto vedomie musí viesť štáty, aby sa spolu zamysleli nad blízkou budúcnosťou planéty, a aby zvážili svoju zodpovednosť vo vzťahu k nášmu životu a technológiám. ... Osvojenie si životného štýlu, ktorý rešpektuje životné prostredie a využívanie čistej energie, neškodnej pre človeka, musí byť politickou a ekonomickou prioritou. Všetky vlády sa musia zaviazať k ochrane prírody a pomôcť je plniť svoju základnú úlohu pre život ľudstva.“ A tento pre niektorých veľmi ekologický pápež jedným dychom dodáva, že nekontrolovateľná technika ovláda človeka a zbavuje ho jeho ľudskosti.

Zdravý sedliacky rozum vie povedať, v čom sú príčiny tých opakujúcich sa záplav v niektorých oblastiach nášho Slovenska. A občas tie rozumné argumenty aj zaznievajú. Ale rozum posadnutý technológiami je hluchý a skúpy, aby venoval čas a potom aj financie a námahu. Malé katastrofy malého Slovenska sa málo berú do úvahy. Lebo máme malý, a u menších či mladších aj stále menší, vzťah k prírode ako takej. Vedomostná spoločnosť na prírodné živly nepostačí... svedomie a vyhrnuté rukávy sú jednoduchou, ale sedliacky múdrou ponukou riešenia.


No a cigánov sa dotknem len krátko. V sobotu 11. júna, dva dni po tomto „ekologickom“ príhovore, prijal pápež vo veľkej aule Pavla VI. vo Vatikáne vyše dvetisíc Rómov z celej Európy. Medzi nimi boli zástupcovia aj zo Slovenska. „Vy ste v srdci Cirkvi. ... Svedomie Európy nesmie zabudnúť na toľké (vaše) utrpenie. Nech už nikdy nie je váš ľud objektom odmietnutia a zavrhovania. Vy vždy znovu hľadajte spravodlivosť, zmierenie a usilujte sa žiť tak, aby ste nikdy neboli príčinou utrpenia iných.“

Po týchto slovách pápeža, - on vyjadril postoj evanjelia platný aj voči tomuto roztratenému národu -, mi príde až absurdné, aké postoje nielenže pretrvávajú, ale rozhodnutiami úradov a zodpovedných sa často podporujú voči Rómom aj u nás. Nenájdeme cestu spolužitia s nimi, ak najprv nezmeníme seba. Tu nepomôžu psychologické finty ako sa zbaviť predsudkov, tu treba ísť ku koreňu rovnosti hodnoty každého človeka, každého. Na rovine ľudskej a o to viac na tej kresťanskej. A hodnota človeka sa nemeria podľa jeho trestného registra, hygienických návykov ani podľa aktuálnych nálad. „Kde je tvoj brat?“, pýta sa Boh Kaina, ktorý odstránil Ábela zo svojej spoločnosti. My to robíme „humánnejšie“: staviame múry, prechovávame predsudky, a blahosklonne ale bez zmeny srdca podporujeme tých, ktorí sa týmto „vyčleneným“ venujú.

Pápež jasne hovorí, ako sa Cirkev, a to sme my všetci veriaci kresťania katolíci, na cigánov pozerá. Opäť raz sa my, srdcom „malí“ Slováci, máme čomu učiť. A je prekvapivé, ako pápež nevynechá ani priamu výzvu k cigánom samým. Pozval ich nasledovať bl. Zefirína Jiméneza Mallu, španielskeho kočovníckeho Róma aj tým, že sa budú modliť ruženec, učiť sa prijímať sviatosti a sami sa starať aj o svoje bývanie, o prácu i o výchovu svojich detí.

Benedikt XVI. možno príde na Slovensko. Jeho slová sú však „akurátne“ pre nás aj bez jeho fyzickej prítomnosti.

utorok, 31. mája 2011

Čo nám zostane z tvojho blahorečenia, drahý Svätý Otec?

Zdalo by sa vám príliš skoro, príliš odvážne klásť túto otázku iba týždeň (alebo aj len mesiac) po blahorečení nášho pápeža Jána Pavla II.? Tak ma teda považujte pokojne za priodvážneho. Ale ja svoj dôvod mám. Kráčajúc po ulici Borgo Santo Spirito, hneď po omši blahorečenia, myslel som si, že ten chaos odpadkov pod nohami – nezabudnime, bolo tam cez milión osôb – že zostane snáď až do ďalšieho dňa. No už v ten večer sa ukázal opak. Pred mojimi očami. Takto, po dobrých siedmych dňoch (alebo aj mesiaci), sa chcem pohrať s frázou: zostane to, čo je trvácnejšie, stabilnejšie, dokonca nezmazateľné. Večné.



Určite na prvom mieste, hoci snáď nie až tak večná, sa nachádza otázka o svätorečení. Mnohí sme zvedaví, kedy nadíde. V jednej správe z 2. mája som čítal, že kardinál, štátny serketár Vatikánu, Tarcisio Bertone, vyjadril svoju nádej ohľadom veľmi krátkeho času. Mons Slawomir Oder, postulátor kauzy, na moju otázku 1. apríla počas študijného dňa na Pápežskej univerzite Svätého kríža odpovedal, že k tomu treba ďalší, druhý zázrak, uznaný Svätou Stolicou. Dúfajme. Podľa Odera nové ohlásenia milostí nechýbajú.

Medzitým, ako sa zodpovední budú usilovať zavŕšiť proces kauzy, v Bazilike svätého Petra sa nezastavuje prúd ľudí pred oltárom v Kaplnke svätého Šebastiána. Tam je uložené telo nového blahoslaveného pápeža. Je isté, že otázka o svätorečení pominie, možno po pár rokoch. Večné však zostanú modlitby. Tie skryté v srdciach, aj tie vyjadrené na lístočkoch od veriacich z celého sveta. Každý deň ich je mnoho. Lístočky, ktoré sa takto dostali pred Karola Wojtylu, putujú potom ku kontemplatívnym sestrám, ktoré ich zahŕňajú do modlitieb. A preto som si istý, že zostanú nezmazateľné pred Božím pohľadom, aby priniesli ovocie vo forme milostí, ktoré budú premieňať osobné životy. Toto je to najnezmazateľnejšie, čo zostane. Vďaka priateľskému orodovaniu nášho milovaného blahoslaveného, a skoro svätého – santo subito.

pondelok, 9. mája 2011

Che ci resta della tua beatificazione, caro Santo Padre?

Vi pare molto presto, forse pure ardito, porre questa domanda solo una sola settimana dopo la beatificazione del nostro Papa Giovanni Paolo II? Allora giudicatemi tranquillamente da troppo ardito. Però io il ragione lo ho. Percorrendo Borgo Santo Spirito, subito dopo la messa di beatificazione, pensassi che quel caos dei rifiuti sotto i piedi – non dimentichiamo, c’èra più di un milione di persone, sarebbe rimasto fin altro giorno. Invece già nella stessa sera si è verificato l’opposto. Davanti i miei occhi. Così, dopo dei bei sette giorni, vorrei giocare con la frase: rimarrà ciò che è più stabile, costante, persino incancellabile. Eterno.

Sicuramente al primo posto, benché forse non tanto perpetua, si trovi la domanda della canonizzazione. Molti siamo curiosi quando avverrà. In una notizia del 2 maggio ho letto, che il cardinale segretario di Stato, Tarcisio Bertone, ha espresso la sua speranza di tempo molto breve. Mons. Slawomir Oder, postulatore della causa, alla mia domanda nel 1 aprile alla Pontificia Università della Santa Croce a Roma, ha risposto, che ci vuole un altro, vuol dire secondo, miracolo, riconosciuto dalla Santa Sede. Speriamo. Secondo lo stesso Oder le nuove denunce delle grazie non mancano.


Intanto che i competenti si sforzeranno a condurre a perfezione la causa, in Basilica di San Pietro non si ferma il flusso della gente davanti l’altare nella cappella di San Sebastiano. Lì riposa il nuovo beato Papa. Ê sicuro, che la domanda della canonizzazione sparisce, forse dopo un paio d’anni. Rimarranno però in eterno le preghiere. Quelle nascoste dentro i cuori, pure quelle espresse sui foglietti dai fedeli di tutto il mondo. Ogni giorno ce ne sono tante. I foglietti, una volta messi davanti la cassa di Karol Wojtyla, vengono poi lette in preghiera dalle suore contemplative. E per questo son sicuro che rimarranno incancellabile davanti lo sguardo di Dio, per dar frutto sotto la forma della grazia, capace di trasformare la vita personale. Ed è quella che è eterna. Eccolo, il più incancellabile “resto”. Per amichevole intercessione del nostro amato beato, e santo subito.

pondelok, 11. apríla 2011

Sara Crewe, da principessa a fantesca, ma non rinuncia a fantasia

La scuola delle ragazze a New York ha dato “arrivederci” a Sara Crewe. La ragazza considerata dal suo padre da piccola principessa ha causato cambiamenti di carattere delle compagne. Convinta della propria dignità ha lottato contro le regole rigide della scuola, pure dopo esser stata umiliata a fantesca.

Sara Crewe non conosceva la mamma. Il suo padre, capitano, la teneva molto. Da piccola la educava a considerarsi principessa. “Tutte le donne sono principesse,” le ha detto prima di esser dovuto a partire per la guerra mondiale. Lasciato l’India ha portato Sara a New York, nella scuola delle ragazze. Lì non si poteva parlare durante i pasti ne ringraziare alla serva-ragazza di nome Beck. Qua Sara ha subito una dura prova della sua convinzione. La direttrice signora Minchin Eleanor teneva molto le regole rigide e amava Sara solo per i soldi del suo padre. “Sto sforzando di rispettare le regole,” ricorda Sara una riga della sua prima lettera al padre. Come punto culminante del conflitto si è verificata la fantasia. Dopo che un giorno, per non annoiare le compagne col libro letto ad alta voce Sara ha inventato la continuazione della storia, signora Minchin ha proibito usare la fantasia nella scuola.

“Non ho rinunciato alla mia convinzione di esser la principessa,” ricorda Sara. Alcune ragazze poi hanno testimoniato che era proprio il suo compleanno, quando signora Minchin la ha umiliata ancora di più: alla fantesca. “Non sei più la principessa!”, ha gridato signora Minchin a Sara; così ha detto la sua amica Beck. Il motivo era evidente: il padre di Sara è stato scomparso e non c’era nessun parente per pagare la scuola. Ad aiutare a Sara a sopportare la solitudine e la durezza delle condizioni poveracce è stato Ram Dass, assistente del signor Charles Randolph. Resideva nel palazzo di fronte alla scuola. Ha testimoniato di aver osservato la grande tristezza ma anche la resistenza di Sara.

Lo stesso signor Ram Dass è stato testimone oculare anche del fatto, che il signor Randolph, suo padrone, pensando che nel soldato gravemente ferito avesse trovato suo figlio, ha curato proprio il padre di Sara. L’incontro felice è accaduto dopo la fuggita di Sara sotto dell’odio della signora Minchin. Nonostante che il capitano Crewe ha deciso di portare Sara via, l’impatto della sua presenza in scuola si è verificato fortemente nel cambiamento dei caratteri delle ragazze. L’addio era quello delle principesse.

nedeľa, 3. apríla 2011

Na námestí 2. apríla 2011 večer, prichádza vôňa blahorečenia

... „Caspita“, povedali by Taliani. No, čo už. Foťák som vzal, ale náhradné baterky nie. Tak som celkom vyšťavil tie jedny. Aspoň som bol skromnejší v novinárskej onej všetko zachytiť... Aj tak sa všetko nedá, ani odfotiť, ani napísať, ani vyjadriť. Ani zatelefonovať a povedať.

Už ráno, v sobotu 2. apríla, šesť rokov od smrti Jána Pavla II. a iba mesiac pred jeho blahorečením, som sa modlil pri jeho hrobe. Keď som o pol desiatej pred obedom vyšiel z baziliky, rad na bezpečnostnú kontrolu siahal do polky námestia. Začína byť „plno“.

A nedá mi. Veď pred rokom by som si ani vo sne nepredstavil, že tento večer budem v Ríme. Iba desať minút pešo na námestie... aj keby som tam bol samučičký sám. Haha.

Je pred 21.00, prechádzam pomedzi Berniniho stĺpy a vidím, že z riadneho ďaleka tu nebudem sám. Nie je to len zvedavosť, čo ma ťahá k väčšej skupine ľudí s poľskými zástavami. Pár minút pred deviatou vytvoria zo zažatých sviec veľké srdce na dlažbe námestia a v kruhu okolo neho sa začíname modliť ruženec. Na poďakovanie. Už nie za neho, ale za neho. S vôňou blížiaceho sa blahorečenia. Postavím sa trochu obďaleč, aj s výhľadom na rozžaté okná Svätého Otca. Svieti. Možno pracuje, možno sa modlí... a možno myslí na toho, ktorý v tých priestoroch pred šiestimi rokmi poslednými dychmi a v bolesti písal ostatné slová svojej žitej encykliky. Už počas prvého desiatku sa z celého námestia začínajú približovať jednotlivci i skupinky.


Sledujem sem tam aj okno. Zdá sa mi? Hej, či nie? Aj teraz? Záves za oknom sa hýbe a viditeľne sa rozostupuje, akoby niekto nakúkal, čo sa to tam dole deje. Medzitým do srdca pribúdajú ďalšie sviečky, jednu kladie otec s malými dieťaťom. Isto má menej ako šesť rokov. Zatiaľ asi veľmi nechápe... Ale sviečky priťahujú. Aj zástavy, poľské, s potlačeným podpisom ich pápeža v dolnom červenom poli. Ďalšiu sviečku kladie mladá rehoľná sestra. Počas ruženca po poľsky sa posúvam s foťákom vždy na iné miesto.

Je príjemne teplo. Po ruženci Poliaci zanôtia ich pieseň Čarná Madona a potom Bárku. Stojím vedľa môjho spolužiaka zo Švajčiarska, ktorý medzi časom prišiel, a vysvetľujem mu, čo je to za pesničku. Vyťahuje mobil a že, aby som mu to ešte raz povedal a vysvetlil. Chce to dať na svoj blog. Rozhliadam sa potom po námestí... obďaleč stojí ďalšia skupina, asi tak tridsať Poliakov, so sviečkami a tiež spievajú. A potom prídu k tej väčšej skupine. Trochu opodiaľ sedia na „púťových“ stoličkách dve babky-poľky a s nimi aj rovnako stará rehoľná sestrička. Ticho pozerajú k oknám pápeža. Nostalgia, spomienky, modlitby.

Takých ticho sa prechádzajúcich ľudí je v tento večer, je už tak po 22.00, na námestí veľa. Neobvykle veľa. Dokonca aj policajné hliadky, zvyčajne krúžia autami po námestí, dnes nevyrušujú. Stáli obďaleč ružencovej skupiny a ticho všetko pozorovali.

Pod jednou zo štyroch lámp okolo obelisku pribúdajú sviečky. Nespočetne krát menej ako vtedy... ale predsa. Patria k tejto chvíli, na toto miesto. Ešte aj teraz v neskorý večer, dve mladé sestričky so „šikmými“ očami vyťahujú z batoha väčšiu sviečku a hľadajú vhodné miesto medzi ostatnými. Našli.

Pred obeliskom smerom k bazilike sedí na zemi skupina mladých. Gitara uprostred, šeptom sa anglicky modlia ruženec. O chvíľu ich už vidím stáť, a obrátení tvárou k bazilike spievajú chvály. Nerušia, modlia sa a ľudia, z bližšia či z obďaleč, ich nemo sprevádzajú...

Podídem bližšie pod stále rozžaté okná... jedno je pootvorené. Hm, takže ten pohyb závesu mohol byť aj len od prúdenia vzduchu. Možno... a možno nie. (Svätý Otec po Anjel Pána na druhý deň povedal, že aj on v modlitbe myslel „včera“ na svojho milovaného predchodcu. Musí byť už teraz šťastný pri myšlienke, že o pár týždňov ho vyhlási za blahoslaveného. Vraj sa ešte nestalo, aby pápež blahorečil svojho predchodcu. Boli priatelia, nie malí.)


Napokon to aj mňa ťahá ísť trochu do „samoty“. Bližšie k bazilike, k ohrade sektora na sedenie. V tichu, ... A po chvíli prichádza mladý chalan, ruksak na chrbte, motorkárska helma v ruke, a šup ho, vylezie či vyskočí na drevenú ohradu, nohy zakliní do nej a ... sedel tam dlho, odchádzal som, a ešte bol tam.

Aj o 22.35, keď opúšťam priestor objatý Berniniho kolonádou, stále sa tam prechádzajú páry, dokonca rodičia s malými deťmi, rehoľné sestry, kňazi, a aj poľskí novinári z nejakej televízie chytajú materiál pre ďalšie dni.

Začína byť „plno“, pekne, začína sa to tu „diať“.

štvrtok, 17. marca 2011

L’educazione al perdono necessaria anche nella Chiesa

Persiste tra i cristiani, musulmani ed ebrei molta tensione, che causa violenze con effetti spesso più tristi. Il metodo per la così necessaria convivenza si trova nella creazione delle “Comunità di perdono”. Questo è “Credo” del professore americano Robert Enright e della sua 26-enne esperienza scientifica sul perdono.

Robert Enright (foto www.pusc.it)

“Il nostro gruppo ha iniziato l’educazione al perdono a Belfast, Irlanda del Nord nel 2002. L’obbiettivo nel breve periodo è quello di ridurre il risentimento, che può accumularsi nei bambini, che sono vittime di ingiustizie continue nel loro ambiente immediato.” Convinto di necessità di iniziare da bambini, il professor Enright ha presentato durante il convegno svoltosi il 28 febbraio presso la Pontificia Università della Santa Croce a Roma il processo ed i risultati dell’educazione al perdono, proposta ai bambini d’età fra 4 e 10 anni a Belfast. La proposta educativa è stata effettuata sia nelle scuole cattoliche che in quelle protestanti. Lo stesso processo si è svolto nelle scuole del centro di Milwaukee, Wisconsin, negli Stati Uniti. Dopo essersi dedicato a preparare gli insegnanti stessi, (“Chiediamo a loro di cominciare a perdonare prima di insegnare il perdono”), quelli hanno poi introdotto i bambini agli elementi basali del perdono attraverso i libri illustrati e i film. I bambini hanno imparato in modo adeguato i principi del perdono (valore intrinseco della persona, la gentilezza, il rispetto, la generosità e l’amore morale), familiarizzano i personaggi che sono stati trattati ingiustamente e vedono l’applicazione dei principi di base. “In terza fase sono invitati, chi decide liberamente a farlo, a pensare a una persona che è stata ingiusta con loro,” precisa Enright. In entrambi gli studi a Belfast e a Milwaukee nei gruppi sperimentali è diminuita statisticamente la rabbia con effetto medio. L’educazione al perdono si sta implementando già anche a Firenze in Italia, e i colloqui con gli educatori iniziano pure in Israele e in Palestina.

Il professor Robert Enright considera se stesso come un “umile studioso che ha avuto il privilegio di essere un pioniere nello studio del perdono in psicologia, a partire dal 1985.” Nei primi 17 anni si è concentrato sul perdono in psicoterapia, dal 2002 sull’educazione al perdono e attualmente si dedica al tema “Comunità del perdono”. Il suo studio presenta il perdono non come un riconciliarsi o fidarsi ciecamente degli altri, ma come uno sforzo personale, spesso sperimentato come lotta contro il risentimento. Attraverso due esempi biblici (la storia di Giuseppe, in Genesi 37 – 45, la storia del figlio prodigo, in Lc 15,11-32) fa conoscere l’elemento basale: la natura incondizionata del perdono. Il perdono fa parte della virtù dell’agape, della misericordia; esso è un atto di bontà rivolto alla persona che ha agito ingiustamente verso colui che perdona. Enright non omette presentare anche le tradizioni mussulmane, confuciane e buddistiche, che vedono il perdono moralmente meritevole.

Descrivendo due di vari studi della terapia del perdono il professore americano ha mostrato ai partecipanti del convegno alla Santa Croce a Roma anche l’impatto del perdono sulla salute umana. Nel gruppo dei tossicodipendenti, che hanno percorso anche la terapia del perdono, si sono verificate la riduzione della depressione, dell’ansia e della rabbia, ed ha incrementato la stima di sé. Nell’altro caso delle persone con disturbi all’arteria coronaria, quando quelle hanno ricordato la loro storia di profonda ingiustizia, il loro cuore, nello stesso momento valutato da una tecnica d’analisi al computer, funzionava meglio. “Il perdono può avere un effetto positivo sul corpo umano”, esprime la sua convinzione professor Enright.

Alla fine della sua conferenza, tenutasi interamente in inglese, abbastanza lentamente con rispetto all’audience, il professore ha confessato la sua passione attuale per le Comunità del perdono. Indicando l’esempio di una scuola a Belfast – “è ora conosciuta come una scuola del perdono”, – ha passato a presentare il modo per l’applicazione anche nell’ambiente ecclesiale, dove si ha enfatizzato più il perdono sacramentale, da Dio alla gente, che quello da persona a persona. Una certo stimolo è stato dato dal gesto di Giovanni Paolo II verso il suo attentatore Ali Agca. Piccoli gruppi del perdono potrebbero essere nelle parrocchie, secondo la sua opinione, il modo di favorire anche la crescita individuale: “Noi tutti, anche nelle comunità più apparentemente tranquille, facciamo esperienza della natura decaduta intorno a noi (e dentro di noi) che si traduce in azioni ingiuste che hanno bisogno di risposte di misericordia”.

nedeľa, 13. marca 2011

Svätý Otec na týždeň v prominentnej spoločnosti oslávených

Duchovné cvičenia pápeža a jeho spolupracovníkov z Rímskej kúrie budú v tomto roku súčasťou prípravy na blahorečenie Jána Pavla II. Josepha Ratzingera pozval prvý raz za kazateľa „asi v roku 1975“ Pavol VI. Počas týždňa exercícií má Svätý Otec osobitný program, nekonajú sa žiadne audiencie, ani generálna v stredu.

„Svetlo Krista v srdci Cirkvi. Ján Pavol II a teológia svätých.“ Na túto tému bude kázať tohtoročné duchovné cvičenia pre Svätého Otca a členov Rímskej kúrie bosý karmelitán páter Francois-Marie Léthel (63 rokov). Francúz pôvodom z Paríža je sekretárom Pápežskej teologickej akadémie, konzultorom Kongregácie pre kauzy svätých i autorom mnohých kníh v oblasti teológie svätých.

páter Francois-Marie Léthel

Denný program

Duchovné cvičenia začínajú v nedeľu 13. marca večer o 18.00 h, tradične v  kaplnke Redemptoris Mater v pápežskom paláci. Na programe sú vešpery, úvodná meditácia a eucharistická adorácia.
Každý ďalší deň sa skladá z ranných chvál, modlitby cez deň predpoludním a vešpier. K tomu budú patriť vždy tri témy, ktoré ponúkne kazateľ a na záver adorácia a eucharistické požehnanie. V záverečný deň, 19. marca – slávnosť svätého Jozefa –, bude po ranných chválach nasledovať záverečná téma.

Pestrá paleta oslávených

Podľa slov kazateľa je téma vybratá práve tak, aby smerovala pozornosť k blahorečeniu Jána Pavla II., pápeža, ktorý „sa formoval v škole svätých“. Benedikt XVI. ide v jeho šľapajach. Rozvíja teológiu svätých vo svojich katechézach na generálnych audienciách.
Počas tém duchovných cvičení bude karmelitán Léthel dávať osobitný dôraz na sväté ženy.
Pondelok:
1.    veľká veda svätcov – sv. Alojz Mária z Monfortu
2.    kristocentrické a mariánske Totus Tuus Karola Wojtylu
3.    žiara lásky, viery a nádeje podľa Jána Pavla II. vo vzťahu k Najsvätejšej Márii
Utorok:
1.    náuka sv. Alojza Mária z Monfortu
2.    expertka vedy lásky sv. Terézia z Lisieux
3.    kristocentrizmus sv. Terézie z Lisieux
Streda:
- prehĺbenie tém o sv. Terézii
- sv. Anzelm z Aosty, učiteľ vedy viery
Štvrtok:
1.    sv. Tomáš Akvinský, učiteľ vedy viery ako teológie svetla
2.    sv. Katarína Sienská a jej úsilie o obnovu Cirkvi
3.    sv. Jana z Arku, jej utrpenie a smrť vinou kňazov a teológov
Piatok:
1.    kresťanský spisovateľ Charles Péguy, autor poetickej teológie spoločenstva svätých a nádeje
2.    mystička a matka rodina Concepción Cabera de Armida, vyhlásená za ctihodnú v roku 1999
3.    bl. Chiara Luce Badano, 18-ročné dievča, blahorečená v septembri 2010 v Ríme
Sobota:
- Záverečná téma o sv. Jozefovi vo svetle sv. Terézie z Avili a ctihodného Jozefa Quadria, saleziánskeho kňaza a teológa.

Začínali Jezuiti

Prvé duchovné cvičenia pápeža a členov Rímskej kúrie sa konali v roku 1925. Pápež Pius XI. v roku 1929 v encyklike Mens nostra nariadil, že sa majú konať každý rok. Dlho bývali na začiatku adventu, v roku 1964 ich presunuli do prvého pôstneho týždňa. Od Pia XI. to boli vždy jezuiti, ktorí kázali tieto exercície, ale neskôr aj kapucíni či redemptoristi.

Kázal aj slovenský kardinál

Pápež Pavol VI. v roku 1964 začal s nemeckým redemptoristom Häringom, čím pretrhol tradíciu Talianov. Prvým kazateľom ako kardinál bol Karol Wojtyla v roku 1976, dva roky pred tým, než sa stal Jánom Pavlom II. Medzi významnými menami boli neskôr aj neskorší kardináli Ballestrero (tiež bosý karmelitán), Martini, Cottier, Estevez, Schoenborn, Comastri. Do ich radu sa v roku 1995 zaradil český jezuita Tomáš Špidlík (v roku 2003 kardinál) a v roku 1998 aj slovenský kardinál Ján Chryzostom Korec.

Ratzinger raz odmietol

Pre Benedikta XVI. v prvých rokoch jeho pontifikátu dávali exercície kardináli „na konci kariéry“ – Cè, Biffi, Vanhoy a Arinze. Minulý rok, na záver Roka kňazov, ich kázal salezián kňaz don Enrico dal Covolo, ktorý sa medzičasom stal biskupom a rektorom Pápežskej lateránskej univerzity.
Jozef Ratzinger mal ako kazateľ osobitnú skúsenosť. V rozhovore pre časopis 30giorni ešte ako kardinál priznal, že „asi v roku 1975“ ho pozval za kazateľa do Vatikánu, ešte ako biskupa, Pavol VI. „Ale – dodáva v rozhovore – necítil som sa dostatočne istý ani v taliančine ani vo francúzštine, žeby som sa pripravil (v tom jazyku – pozn. pr.) a odvážil na také dobrodružstvo, tak som povedal nie.“ V roku 1983 však už ako blízky spolupracovník Jána Pavla II v Ríme, pozvanie kázať prijal.

podľa – Avvenire 12 marzo 2011 – rhsdb

štvrtok, 24. februára 2011

Riflová rehoľná kongregácia Jesu Communio

V regióne Castiglia-León v Španielsku, v "rodnom kraji" socialistického premiéra Zapatera sa v sobotu 12. februára zrodila nová katolícka ženská rehoľa Jesu Communio, ktorú pápež Benedikt XVI. schválil v decembri minulého roka.

Tvorí ju nateraz 177 klauzúrnych sestier, ktoré prežívajú apoštolát vo svojich kláštoroch v Lerma a La Aguilera. Priemerný vek sestier je 30 rokov, všetky s univerzitným vzdelaním.

Generálnou matkou je extrovertná sr. Verónica Berzosa, 44 r., ktorá začala svoj rehoľný život pred 18 rokmi ako klariska. Má vyštudovanú medicínu. Modré oči, jasný vodcovský typ, obľúbená aj vo Vatikáne. Dokázal naštartovať rast ženské rehoľné povolania v stále viac laickom Španielsku, kde klauzúrne ženské rády takmer vymizli. Habit nových sestier je z rifloviny.

V katedrále v Burgose, kde sa slávnosť "zrodenia" kongregácie konala, bol prítomný aj predseda španielskej biskupskej konferencie kardinál Rouco Varela. Sama sr. Verónica nastokla sestrám novej rehole bielu obrúčku, znak Kristovho víťazného zmŕtvychvstania.

Voľba látky habitu a závoja, modrá riflovina, zvýrazňuje mladosť rehoľníčok. Sestra Verónica svojou vierou a charizmou pritiahla desiatky dievčat, ktoré sa rozhodli vstúpiť do kongregácie. Tá je pápežského práva, čo značí, že môže zakladať kláštory aj v iných diecézach.



La Stampa, 14. februára 2011

sobota, 19. februára 2011

Slúchatka na ušiach a kolená na Svätých schodoch

„Myslím, že decká sú ochotné chodiť aj celý deň pešo,“ – táto veta z emailu, v ktorom sme si dohadovali približný program v Ríme pre skupinu mladých mi dnes príde trochu humorná, a spätne by som radšej povedal s úsmevom: „Nevieš, čo hovoríš.“

Boli tu len tri dni. Nepoznal som nikoho z nich, okrem ich kňaza. Veľká väčšina prvý raz v Ríme, mnohí prvý raz lietadlom, mnohí prvý raz tak ďaleko z domu. A ja som si až spytoval svedomie, že som ich veľmi nešetril.

Už na letisku sme museli čakať na ďalší bus, lebo 24 ľudí s batožinami odbil šofér reálnym konštatovaním s kyslým úsmevom: „To by som na ďalších zastávkach už nikoho nevzal. Počkajte, o 40 minút pôjde ďalší.“ Nehundrali, prevládlo vytešovanie sa, že sú v Ríme, a dokonca teplota vzduchu ďaleko prevyšovala tú, pri ktorej v Bratislave nastupovali. Aj to poteší.

Ich kňaz, ktorý túto svoju partiu, také najužšie jadro jedného univerzitného pastoračného centra, vzal na púť k hrobom apoštolov, prevyšoval celú partiu už na prvý pohľad svojou výškou postavy. Vždy mi ho je trochu humorne ľúto, keď nastupujeme spolu do ktoréhokoľvek dopravného prostriedku... „dávaj pozor na hlavu“, doberám si ho.

Prevezieme sa celou linkou metra A, dočkáme sa autobusu, a dorazíme do kempingu. Večer je oproti slnečnému popoludniu chladný. Decká stoja na priestranstve a trpezlivo čakajú, kým recepčná všetko povybavuje. A keď dostane jeden z nich na starosť vyplniť tlačivo s osobnými údajmi od všetkých, na prekvapenie recepčnej to urobia takmer na otočku. V tejto partii je veľa energie.

Večer po deviatej sa dostávame na Námestie svätého Petra. Popri zábranách, rozostavených pred schodiskom pred bazilikou sa hore-dole prechádza kňaz s ružencom v ruke. Kolorit dopĺňa zopár turistov a hliadka karabinierov. Prázdne námestie, úchvatný dojem osvetlenej baziliky, vysvietené okná Svätého Otca... Decká sú na tomto mieste prvý raz a ja si vychutnávam, ako si to vychutnávajú.

A potom, hor sa, do ulíc. Po prechádzke cez Janicolo a uličkami Trastevere dorazíme asi o 23.00 na zmrzlinu. Uličky plné, miestami sa pretláčame, aby sme vôbec prešli. „Stojte, chýbajú nám niektoré baby.“ Jasné, nie všetci máme rovnakú rýchlosť pohybu a hoci máme orientačnú „vysokú hlavu“, stane sa... Ale našli sme sa. Pár minút pred polnocou dôjdeme na MHD zástavku, no ostávajú už len nočné spoje. Výhoda? Decká si štikajú po polnoci celodenný lístok, zajtra predsa vyrážame do veľkého Ríma. Kým dorazia do kempingu, ešte ich čaká od autobusu 45 minút kráčania. Ale ráno sú všetci usmiati.

Prvý celý deň začíname v srdci antického Ríma. Pred Bazilikou Santa Maria in AraCoeli im odporúčam, aby využili chvíľku aj na „rannú modlitbu“. Mal som čo povedať :) Poniektorých bolo treba z pohrúženia vyrušiť, aby sme mohli ísť ďalej. Títo mladí prišli fakt na púť.
„A fontána Di Trevi? – Hej, ale až večer, vtedy to má správnu atmošku.“ Pred obedom sme už opäť pod oknami Svätého Otca. Námestie je plné, úplne iný dojem ako predošlý večer. Po Anjel Pána deckám čosi pretlmočím a potom máme pre ne prekvapko. Prišiel riaditeľ slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. „Jeden deň odídeš a na druhý ťa už počujem v rádiu,“ dôjde ešte v ten večer môjmu priateľovi kňazovi sms od mamy. Poteší, veď nech sa vie, že mladí študenti sú na púti. Pre mnohých nezabudnuteľné chvíle nastávajú, keď ideme vlakom von z Ríma, poviem to tak, k slanej vode :) . „Podchodom a rýchlo na druhé nástupište,“ voláme na pani profesorku, ktorá tiež doprevádza túto partiu študentov. Vlak došiel a takmer sme ju zabudli. Poobedie nemá chybu. Teplota vzduchu asi tak 18-20 stupňov, slnečno, teplota slanej vody podľa webstránky 14 stupňov. No ale čo je to proti radosti, že poniektorí sú na takomto mieste prvý raz? Nech... Taliani, čo sa prechádzali po pláži v kabátoch, museli „čumieť“. Mladí sú plní chuti do života. Aj takto sa prejavuje viera v Darcu života.

Cestou späť vystúpime pri Bazilike svätého Pavla. Je to pre nich vôbec prvá veľká bazilika, do ktorej majú vstúpiť. Chvíľu si von niečo povieme a potom každý vstupuje sám. Aj mňa samého vždy ten posvätný priestor prekrásnej 5-loďovej baziliky dostane. Keď sa potom stretáme opäť vonku, deckám priam žiari na tvárach úžas. Sú to moderní mladí, ale nie sú necitliví k posvätnu a ku kráse... Tieto momenty majú svoju silu.

Slúchatká na ušiach. Fenomén nášho druhého spoločného dňa. Chystám sa dnes veľa hovoriť a tak hneď ráno decká dostávajú pred vstupom do Baziliky svätého Petra slúchatká s prijímačkami. Začíname o 8.00 svätou omšou v uhorskej kaplnke. Niektoré momenty sa nedajú opísať... Sám tu slávim eucharistiu prvý raz. Veľmi nás to zbližuje. Po svätej omši poprosím službu a dovolia nám spoločne sa zastaviť pred hrobom Jána Pavla II a spoločne sa nahlas pomodliť. Celé dopoludnie potom trávime prehliadkou baziliky a kupoly. A ešte raz sa vraciame na osobnú tichú modlitbu k Jánovi Pavlovi II. a potom – pizza :) ... a metrom k Lateránu.

Podvečer sa dostávame ku Svätým schodom. „Niečo si tu povieme k tomu a potom sa vypnite.“ Vypli prijímačky, ale slúchatká ostali na ušiach. Kto chce, ideme na Sväté schody. A tu ja sám dostávam príučku viery... Títo mladí, ktorí občas vyzerali, že už majú dosť, a že radšej by asi šli aj do nejakých obchodov, s úctou kľakajú na drevený obklad dvetisícročných kamenných Svätých schodov, na ktorých stál zbičovaný a súdený Kristus. Kľačiačky, s osobnou modlitbou v tichu na každom schode, vystupujeme hore. Ide to pomaly, kolená bolia. Hm, už nie som najmladší... V druhej polovici schodov to bolí už celkom dosť. Predo mnou je plno, takže musím len pokorne čakať, kedy sa tí predo mnou zas o jeden schod posunú vyššie. Slúchatká, v ktorých je ticho, sú na ušiach. A decká sú pohrúžené do rozjímania. Všetci. Hoci sme si povedali, že iba kto má záujem... Vyše 40 minút kľačiačky. Čo sa odohrávalo v ich srdciach? Bolia kolená? Čo to je oproti utrpeniu ľudí, ktoré spôsobuje zlo, hriech iných? Čo to je oproti Kristovmu utrpeniu? So slúchatkami na ušiach a s kolenami na Svätých schodoch... žasnem nad týmito mladými. Toto nás spojilo väčšmi než čokoľvek iné.

Keď sa postupne stretáme von, nikto to nekomentuje... To, čo sa odohrávalo na kolenách, za tých 40 minút, to si každý z nás odnáša ako tajomstvo. A tak je to dobré.
A že sme stihli napokon na jeden desiatok ruženca ešte aj Santa Maria Maggiore, tak to bol hmatateľný prejav Božej dobroty.

Vďaka vám, dovtedy neznámi mladí, a od tých dní už kamaráti :) ... pri Svätých schodoch vás budem mať vždy pred očami.

nedeľa, 9. januára 2011

ROMA: La pioggia, un buco, i preti sconosciuti e il bar svelato.

“E Lei dove abita?”. Dopo primi giorni a Roma ho già imparato l’indirizzo della nostra casa: “Via delle Fornaci, vicino San Pietro”, rispondo alla domanda del professore con un sorriso timido. “Ooooh, lei è fortunato; abita davvero vicino!”, esclama professore. “Sì”, confermo con calma, “all’Università vado sempre a piedi.”

Sempre a piedi, sempre la stessa strada: Via delle Fornaci fino a Piazza del S. Uffizio, Via Paolo VI, Borgo Santo Spirito, Ponte Vittorio Emanuele II, Lungotevere degli Altoviti, Piazza Coronari, Via dei Coronari fino alla fine. Ogni giorno, almeno due volte. Con il sole, con il vento oppure con la pioggia debole. Solo quando piove a dirotto, vado con l'autobus. Un pomeriggio ho deciso di provare ad andare con la pioggia. In verità, quando sono uscito da casa non pioveva. Però, dopo un quarto d’ora… le strade mi hanno aiutato scoprire quel buco nella suola della mia scarpa sinistra!

Mentre i giorni passavano, ho cominciato a guardare anche su, ad osservare quei piani delle case, a cui non si guarda mai passando in fretta. Spiando le finestre aperte, soprattutto la mattina presto, posso vedere e conoscere la vita quotidiana della gente “normale”. Ho scoperto che i fiori sono ben curati. Osservandoli entra sempre nella mia mente qualche nota d'allegria. E poi, guardare ai tetti di Roma mi fa sempre ridere. Ci sono tante antenne, ma davvero tantissime. Ecco, un po’ della vita vista dalle strade guardando all'in su.

A proposito “guardare su”. Pochi metri dalla nostra casa c’è un incrocio e c’è anche un semaforo. Una sera tornando dalla città con la macchina fotografica mi sono fermato proprio lì. Semaforo, e in fondo la cupola di San Pietro. Ma che bello! Immaginatevi. Sul semaforo il colore verde, e dietro quella cupola; oppure il colore rosso, e la stessa cupola. Sembra voler dire: “Dai, vieni!” e nell’altro caso: “Fermati, per un po’”.

Probabilmente non vedete l’ora di leggere il perché di “preti sconosciuti”, menzionati nel titolo. Eh, devo affermare che non solo i preti. Dunque: camminando sulle stesse strade incontro non solo la città materiale, ma anche quella “in persona”. Di fatto, incontro alcune persone davvero interessanti. Interessanti da un certo punto di vista: noi ci incontriamo quasi regolarmente, più o meno nelle stesse strade. Solo in direzioni opposte. Un prete, abbastanza alto, sempre con la vista molto diretta, quasi severa, il cappello nero, occhiali semplici, cammina in modo leggero. La prima volta ci siamo incontrati al Ponte Vittorio Emanuele II. Dopo qualche tempo, una mattina d’autunno, sono uscito un po’ in ritardo rispetto all’abitudine. Non ci siamo incontrati. Invece l’ho visto, da una distanza non grande, entrare nella porta di Sant’Uffizio. “Ecco, lavora lì.” Nel frattempo abbiamo cominciato a salutarci con lo sguardo.

Roma, le strade, i sacerdoti. Anch’io lo sono. “Buon giorno, padre. Scusi, avrebbe qualche minuto per me?” A questo giovane uomo sembrava di parlare con un prete sconosciuto. “Ma io La conosco,” rispondo. Mi guarda con non poca sorpresa. “Lei è dal Centro San Lorenzo!”, indico il posto dove l’ho conosciuto. Quello si è rallegrato. Davvero, in quella semplice chiesa per i giovani, nel Centro San Lorenzo vicino San Pietro e voluto dal venerabile papa Giovanni Paolo II, mi sono fermato parecchie volte per l'adorazione eucaristica. Adesso lui, coordinatore responsabile, mi chiede di andare a compiere un servizio sacerdotale. Lo incontro per strada. “Sì, vengo volentieri, fra pochi minuti.” Stavo entrando in Chiesa Santo Spirito in Sassia, per rimanere un paio di minuti davanti al quadro del Gesù Misericordioso. Va bene,lascio che l’incontro della strada mi conduca ad un altro “incontro”.

C’è anche un altro prete. Lui è più basso di me, ed evidentemente asiatico. Cammina sempre molto veloce, nel suo mantello nero e con la borsa per i documenti sotto il braccio. M’immagino la sua mente piena dei pensieri sul lavoro che lo aspetta. Ecco i preti sconosciuti.

Sì che le mattine hanno sfumature di velocità, degli occhi poco svegli; ma anche dei bambini vivaci. Questi sono molti, e questo mi affascina, con le loro mamme o nonni. E mentre le prime salutano le amiche prendendo caffè e cornetto nel bar vicino (di un bar ancora parleremo), i piccoli salutano altri piccoli. E se ci sono nonni invece di mamme, allora i nonni salutano i loro conoscenti, di solito accompagnati dai cani invece dei nipoti; situazioni, incontri per me spesso molto carini. Le strade sono piene della vita, del futuro, delle persone concrete.

Dopo quattro mesi, passando per le stesse strade ogni giorno, sono ormai riuscito a naturalizzarmi, almeno nella nostra zona. La mia capacità di orientamento si è sposata con queste “mie” strade. Molto presto ho capito anche l’altro vantaggio di questo matrimonio curioso. Una famiglia di lingua inglese nell’ora tarda, un gruppo dei ragazzi dall’Asia con la mappa in mano, un’anziana, persino un autista… “Signore, per favore, mi può dire, come arrivare… dov' è…” Le strade mi aiutano ad aiutare.

Ho quasi dimenticato quel bar. In Via dei Coronari ci sono diversi bar. Sin dai primi giorni mi sorprese soprattutto uno di questi. Da non poca distanza si sentiva parlare tanta gente. Non capivo. Avvicinandomi in modo disinteressato il bar mi ha svelato il suo fascino. Riguardo allo spazio non è grande, anzi, secondo me, troppo piccolo. Diversi tavoli stanno anche sulla stradina. Caffè e cornetto. E, a volte, qualche giornale. Che bellezza! Quanta gente s' incontra, si rallegra, perde un paio di minuti per questo rituale quotidiano. Davvero mi è piaciuto. Anzi. Questo rituale ha cambiato la mia percezione dell’ambiente: una volta passato per quella strada sabato mattina, il “fascino” del bar mi mancava. Le strade svelano la vita quotidiana.

La vita che continua nonostante le piogge alzanti il livello del Tevere, nonostante gli scioperi trasformanti la città in un caos curiosamente interessante, nonostante le folle dei turisti e dei pellegrini… La vita sulle strade di Roma continua. Continua sulle strade, dove ognuno può trovare il propio posto, a secondo del gusto. Tale è per me l’antico rione Trastevere. Non ci vado spesso. Solo nei momenti speciali, per preservare nella mia anima quell’immagine romantica e tipicamente romana. Così le strade mi aiutano a trovare i posti per il riposo spirituale.

“Ciao, suor Anna, cosa fai qua?” saluto cordialmente all’angolo di una “mia” strada una compagna dall’Università. “Ciao, padre, io abito qua vicino, e aspetto un nostro prete.” Che bello incontrarsi sulle strade! Le strade ci avvicinano. Le strade sono fatte proprio per avvicinarsi.

Chissà, su quale strada ci avvicineremo?


P.S. Ringrazio a Tiziana per le correzioni della grammatica italiana.