Prečo je Benedikt XVI. „Benediktom“

... chcel som dopísať ešte do nadpisu „a nie napr. Jánom Pavlom III.“, ale takto je to lepšie. Nedal som za nadpis otáznik, hoci sa zdá ako otázka. Pre mňa už ňou však nie je... ponúkam vám 3x lebo.

Jedno z prvých stretnutí s profesionálmi z oblasti komunikácie, ktoré na našej fakulte inštitucionálnej komunikácie Pápežskej univerzity Svätého kríža v Ríme mávame takmer každú stredu ako poslednú hodinu pred obedom (uff J to je vsuvka), sme mali s vatikanistom z kanálu verejne televízie RAI UNO. Aldo Maria Valli, otec šiestich detí, nám zároveň predstavil svoju knihu La verità del Papa, Perché lo attaccano, perché va ascoltato. „Musíš sa vložiť do služby“, povedala mu jeho učiteľka v tretej triede základnej školy, keď mal osem rokov. Mne (a isto nielen mne) jeho kniha službu urobila.

Nie, nedočítal som sa v nej, zatiaľ, priamo o tom, „prečo“ je Benedikt Benediktom. Ale dala mi k tomu veľa podnetov, ktoré vytvorili sled myšlienok.

Prečo teda?
Keď bol Joseph Alois Ratzinger 19. apríla 2005 zvolený za pápeža, bol som v Žiline. V oratóriu medzi deckami a mladými. Tie dni boli pre nás veľmi silné. Tak, ako nezabudnem na chvíľu, keď sme sa dozvedeli, že umrel Ján Pavol II., tak nezabudnem na večer, keď sme s mladými hovorili o dojmoch z nového pápeža. Benedikta, nie Jána Pavla III. A pamätám si, že už vtedy sa hovorilo o výbere mena, lebo kardinál Ratzinger mal tohto veľkého svätca Európy, Benedikta z Nursie, zvlášť v úcte. Zaujímavé je, že práve 1. apríla 2005 v Subiacu mal významný príhovor, ktorý tohto „budúceho pápeža“ akoby predznačil.
Prvé lebo: úcta k sv. Benediktovi.

A ešte prečo?
Svätý Benedikt je patrónom Európy, benediktíni dali základy jej kultpre. Spojme si to s tým, že pápež veľmi jasne hovorí, a je si toho silne vedomý, že Európa je v kríze. Jej kultúra je v kríze. Tá kultúra,  ktorú „vyváža“ do sveta. Európa potrebuje obnovu vychádzajúcu z pravdy, ku ktorej sa prichádza cestou poznávania, cestou rozumu (aha, prečo sú bibliotéky podstatnou súčasťou kláštorov, univerzít), rozumu, ktorý sa stretá s Bohom. O hľadaní pravdy hovorí Svätý Otec veľmi, veľmi často. Skúsme si pospájať miesta jeho návštev, isto vybrané veľmi premyslene. Všetko sú to veľké krajiny, ktoré tvorili kedysi kultúru Európy a teraz sú v hodnotovej kríze: Nemecko (2005, 2006), Francúzsko (2008), Česká republika 2009), Veľká Británia a Španielsko (2010). A k tomu v roku 2007 návšteva v USA a OSN. Všetky pápežove príhovory na univerzitách či pred kultúrnymi a politickými predstaviteľmi mieria veľmi priamo na obnovu kultúry kresťanských hodnôt.
A napokon aj nedávne zriadenie novej Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu sa týka predovšetkým západného sveta.
Druhé lebo: pravda a európska kultúra.

A ešte pre niečo?
V deň zvolenia, 19. apríla 2005, povedal: „...páni kardináli vyvolili mňa, jednoduchého a pokorného pracovníka vo vinici Pána.“ Jasne dal najavo, že bude pracovať. Benediktínske heslo „Ora et labora“ (Modli sa a pracuj), sa stalo akoby hodnotovou šedou eminenciou jeho pontifikátu.
Modli sa. – To je Boh na prvom mieste. Ako veľmi a často bez servítky západná kultúra vytláča Boha zo spoločnosti. Ako veľmi jemne, ale zároveň priamo o tom hovorí vo svojich príhovoroch. A to najmä dovnútra Cirkvi.
Pracuj. – Dnes však ekonomika a „štýl“ hovoria: konzumuj, užívaj si. Myslím, že môžeme do vedomej línie poprepájať momenty, kedy Benedikt XVI. hovorí o práci, v užšom zmysle aj o tej konkrétnej, a v širšom, ale hlbokom zmysle, to zahŕňa starosť o stvorenie, o rozvoj sveta a národov, o každodenný chlieb. Tu si len pripomeňme príhovor pred Anjel Pána zo 14. novembra tohto roka: „Myslím, že nastal čas pre prehodnotenie poľnohospodárstva, nie v zmysle nostalgie, ale ako nevyhnutný prostriedok pre budúcnosť.“ Práca ako kontakt s pôdou, s prírodou, práca na zadovážení každodenného chleba, je oblasť hlboko ľudská. Rozvíjala človeka od jeho stvorenia: je to „starosť o záhradu“. A Boh sám si „zašpinil ruky pôdou“, keď stvoril hmotný svet, a potom dokonca sám sa stal pracujúcim človekom, „...a nemali sa kedy ani najesť“ (Mk 6,31).
Tretie lebo: Boh a práca.

Hľadanie pravdy, Boh na prvom mieste, a práca.
Nie sú to prvky, ktoré benediktíni položili ako základ rozvoja európskej kresťanskej kultúry? Západnej kultúry, ktorá dnes prežíva takú krízu, že pomýlenými pohľadmi na človeka a Boha ohrozuje vlastnú budúcnosť (až tak, že strácame pomaly aj zdravý rozum)?

Kardinál Ratzinger bol zvolený za pápeža, a bol to pre neho v konkláve šok, ako to sám vyznáva v najnovšej knihe-interview „Svetlo sveta“. Ale meno si vybral veľmi jasne podľa toho, ako múdro a pravdivo vnímal celú situáciu sveta, ohrozeného predovšetkým krízou európskej kultúry.

Nakoniec malý detail: Benedikt založil svoje opátstvo na Montecasino v roku 529. Tisícpäťsté výročie nie je tak ďaleko... Že ho však bude oslavovať Európa ako kresťanská, to (momentálne) nie je také samozrejmé. Benedikt však na tom usilovne pracuje.

Keď Ján Pavol II. videl viac... a my sme niekedy tak ďaleko

Slovensko je v strede Európy. Môže to znamenať viac než sa zdá. Okrem mnohých pozitívnych vecí sme napríklad vzdialenejší alebo až ďaleko od Blízkeho východu, nielen geograficky; sme tiež viac zahľadení do seba, netrápime sa príliš „zvyškom sveta“; nemáme skúsenosti s imigráciou, nekonfrontujeme sa príliš s inými kultúrami, náboženstvami, farbami pleti, vojnami...

Ten maličký úvod preto, lebo tu v Taliansku si už po troch mesiacoch uvedomujem niektoré rozdiely / obohatenia. Napríklad aj v tom, koľko sa tu venujú v médiách Cirkvi, a to i ľavičiari, koľko sa venujú imigrantom, aj otázke utrpenia kresťanov na Blízkom východe... okrem toho, že sa nehorázne vŕtajú v tej svojej politike, akoby iných na svete okrem nich nebolo :D

... ale vážne. Chcem sa podeliť s niekoľkými postrehmi ku situácii kresťanov na Blízkom východe, zvlášť v ostatnom čase v Iraku. Keďže štúdium ma núti čítať a sledovať médiá, aspoň čosi z toho treba „vyprofitovať“. Možno aj pre vás...

Fakty v Iraku sú smutné a oprávnene znepokojujúce. Od začiatku invázie spojeneckých vojsk do tejto krajiny v roku 2003 zahynulo pre nenávisť voči viere v Krista 864 kresťanov. Pri útoku 31. októbra ich zahynulo priamo v sýrsko-katolíckej katedrále počas omše 58, z toho dvaja kňazi, pri oltári. Iracká polícia, ktorá napokon rukojemníkov v kostole oslobodila (celkovo bolo na bohoslužbe asi 120 veriacich), hovorí o úspechu. Lenže len pri samotnej oslobodzovacej akcii zahynulo 20 veriacich. Ďalších asi 30 ľudí sa zranilo. Úspech polície... Občas sa aj mne natíska hlúpa myšlienka, že to sú „malé čísla“. Pravda je taká, že sú to ľudské životy dotknuté nenávisťou voči viere iných. Pre doplnenie obrazu: jeden z najlepších talianskych vatikanistov, Andrea Tornielli, uvádza, že tento kostol, spolu s ďalšími, bol terčom útoku už aj 1. augusta 2004.

Kresťania sú v Iraku dvetisíc rokov a budovali túto krajinu. Hoci tvoria z 22 miliónov obyvateľov iba 3%, ak sa pozrieme na vzdelanosť krajiny, tak číslo narastie na 35%-né zastúpenie. Školstvo, nemocnice, charita sú silné stránky ich (našej) prítomnosti. Chápeme, kde tieto inštitúcie fungujú, je oprávnená nádej na rozvoj krajiny, na budovanie pokoja. Zdá sa, že toto niekomu nehrá do kariet. Pokojné spolužitie = prejav rastúceho Božieho kráľovstva v ľudských dušiach a vzťahoch – nielen kresťanov, vzdelávanie = toto veľké ľudské dobro, a starosť o slabých s úctou = ktorá je nielen svedectvom, ale aj prvkom kultúry...

Predseda talianskych europoslancov strany Pdl Mario Mauro v reakcii na situáciu po 31. októbri napísal v denníku il Giornale: „Prenasledovanie kresťanov majú na svedomí islamskí teroristi a fanatici, ale deje sa tiež pre nezáujem politických lídrov krajiny o menšiny. Medzi kresťanmi v Iraku vzrastá nezamestnanosť, množia sa prípady konfiškácie majetku rodín v mestách Bagdad a Mosul. ... Nezáujem irackých lídrov, ktorí kresťanom nepriznávajú miesto v irackej spoločnosti a ich ľudský a intelektuálny príspevok pre budovanie krajiny... Nepriateľstvo vládcov, diktatúr, totalitných ideológií voči kresťanstvu má rovnaký základ: komunity kresťanov dosvedčujú drámu ľudskej slobody zoči-voči moci. «Boh sa narodil, moc sa strachuje», napísal Józef Tischner, poľský kňaz a filozof.“ Toľko jeden taliansky europoslanec.

Biskup Atanase Matti Shaba Matoka, sýrsko-katolícky arcibiskup Bagdadu, pre agenútru Fides po tom hroznom útoku povedal: „Teror búcha na bránu. Chcú nás vyhnať preč a darí sa im to. Krajina je korisťou deštrukčných síl a terorizmu. Kresťania trpia stále viac a chcú opustiť (a aj opúšťajú) krajinu. Nemám viac slov.“

A hoci polícia hliadkuje okolo kresťanských kostolov, teroristi a radikáli útočia už priamo na domy kresťanov. Nad ránom 10. novembra v bagdadskej štvrti Doura, opäť útoky na rodiny kresťanov, kým tí ešte spali: 6 mŕtvych a 33 zranených. „Rodiny plačú, všetci chceme ujsť. Je to strašné!“ dodáva biskup Matoka. A viacerí biskupi z Iraku hovorili aj počas nedávnej Synody, že je plán dať kresťanov v Iraku do akéhosi geta na severe krajiny.

To, čo asi v slovenských médiách zapadlo pomedzi všetky politické naťahovačky o nahrávky a o prokurátora, je vyhlásenie Al-Kájdy dva dni po útoku na sýrsko-katolícku katedrálu. Oznámili hon na kresťanov. „Odteraz sú kresťania legitímnymi cieľmi. Všetci ste zapletení do vojny proti Islamu, preto si dávajte pozor na duše svojich nasledovníkov.“ Toto vyhlásenie citovali mnohé svetové agentúry... slovenský google mi to nejako neukázal.

V Taliansku Cirkev vyhlásila na 21. novembra deň modlitieb za kresťanov v Iraku. Slovensko je ďaleko od Blízkeho východu?

Vatikanista Andrea Tornielli na svojom blogu v reakcii na útok na katedrálu napísal aj nasledujúce myšlienky: „Ako nepripomenúť múdrosť staručkého pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 2003 všetkými silami prosil, aby sa nezačínala vojna v Iraku? Neexistuje ospravedlnenie pre krvavú diktatúru Sadáma Husajna, ale nemožno nijako zakryť ani to, že krajina sa po tejto úbohej vojne stala kanálom pre terorizmus, akým pred tým nebola. (Sadám nemal zbrane hromadného ničenia, nebol previazaný s Al-Kájdou, nemal nič s útokmi z 11. septembra 2001). Irak je v totálnom chaose, islamské frakcie šítov a sunitov medzi sebou zápasia, kresťanov chcú deportovať do osobitného geta na severe krajiny, ako to zaznelo na nedávnej Synode. Bol by som veľmi rád, keby všetci tí stúpenci „stretu civilizácií“ a „spravodlivej vojny“ proti terorizmu uznali, že Ján Pavol II. mal jednoducho pravdu.“

Pri pátraní po slovenskom internete som narazil aj na web farnosti Vysoké Tatry, kde majú článok k tejto téme. Vyberám z neho len krátky úsek, link je pod ním:
„Je to tragédia! Museli zomrieť dvaja ešte ani nie 30-roční kňazi! Boli to moji študenti. Obaja sa aktívne angažovali v biblickom apoštoláte, medzináboženskom dialógu a charitatívnych dielach. Farár Thaier viedol Centrum pre islam a farár Wasin sa staral o rodiny v núdzi. Budú nám chýbať,“ hovorí páter Vincent Van Vossel CSsR, ktorý žije v Bagdade 40 rokov.
http://www.rkctatry.sk/news/krestania-v-iraku-su-v-ohrozeni/

Možno aspoň vám, čo ste si to prečítali, to prinieslo nielen informácie, ale najmä podnet viery. Nemôžeme žiť ďaleko od seba. A potrebujeme pozerať na dejiny s pohľadom viery...

Torino mai più imaginabile senza quel capolavoro

Il posto è tanto amato, non solo da tutti i membri della Famiglia Salesiana, ideata da San Giovanni Bosco, ma anche da moltissimi fedeli di tutto il mondo. La Basilica di Maria Ausiliatrice a Torino. Entrando, subito ci attira il dominante e grandissimo quadro dell´Ausiliatrice. Maestoso, bellissimo, chiaramente comunicativo. E con una sorprendente profondità.

“In alto, Maria Santissima tra i Cori degli Angeli; intorno a lei, più vicini gli Apostoli, poi i cori dei Martiri, dei Profeti, delle Vergini, dei Confessori. In terra, gli emblemi delle grandi vittorie di Maria e i popoli delle varie parti del mondo in atto di alzar le mani verso di lei chiedendo aiuto”, espresse Don Bosco parlando col pittore Tommaso Lorenzone (1824-1902) nel 1865 circa. “E dove vuole che io trovi uno spazio adatto a questo suo quadro? Ci vorrebbe Piazza Castello. A meno che non voglia una miniatura da guardarsi col microscopio” rispose Lorenzone.

Le Memorie Biografiche, la fonte più autorevole della storia di Don Bosco, dicono, che in quel momento tutti risero. Don Bosco, un po’ spiacente, dovette convenire che il pittore aveva ragione. Quindi decise di ridurre il suo progetto.

Il dipinto, pieno di luce e di maestà, rappresenta la Madonna incoronata, campeggia su una nuvola; con la destra tiene lo scettro, con la sinistra il Bambino che ha le braccia aperte. Attorno a lei gli Apostoli ed Evangelisti, trasportati dall’estasi. Nella parte alta gli angeli, la colomba dello Spirito Santo e l’occhio nel triangolo del Dio onniveggente, rappresentazione della gloria celeste. Ai piedi del quadro la città di Torino, con il santuario di Valdocco in primo piano e con lo sfondo di Superga.

Benché Don Bosco avesse ridimensionato il suo pensiero, aveva dovuto prendere in affitto a Torino un altissimo salone del Palazzo Madama in Piazza Reale. Per immaginarsi il lavoro di Lorenzone durante quei tre anni, ci viene a dare la mano un altro pezzetto dei 15 volumi delle Memorie Biografiche: “Un giorno, racconta un prete dell’Oratorio, io entravo nel suo studio per vedere il quadro. Era la prima volta che m’incontravo con Lorenzone. Non si volse al rumore che io feci entrando, continuò il suo lavoro, a poco scese e si mise ad osservare come fossero riusciti quei suoi ultimi tocchi. Ad un tratto si accorse della mia presenza, mi afferrò per un braccio e mi condusse in un punto della luce del quadro: – Osservi, mi disse, com’è bella! Non è opera mia, no; non sono io che dipingo; c’è un’altra mano che guida la mia.” E le Memorie Biografiche in IV, 4-5 aggiungono: “Quando il quadro fu portato in chiesa e sollevato al suo posto, Lorenzone cadde in ginocchio, prorompendo in un dirotto.”

Sono tantissimi i fedeli che ogni anno vengono  nella Basilica torinese di Valdocco, soprattutto intorno al 24 maggio – giorno della festa dell’Ausiliatrice – molti durante i pellegrinaggi a Lourdes, in Francia, altri come visitatori di Torino, oggi non più pensabile senza di Don Bosco; e nella primavera dell’anno 2010 molti anche tra i milioni di visitatori della Sindone, la prezziosissima perla di Torino.

Per raccontare tutto il quandro, ci vorrebbe un altro articolo più specializzato. Ci fermiamo soltanto ad un solo argomento. Raffigurando l’Ausiliatrice, che tiene in braccio il Bambino, Lorenzone non l’ha fatta seduta, infatti, ha fatto un’altra scelta: Maria è in piedi, in posizione verticale. Questa «dominante della verticalità», secondo il De Fiores, è un simbolo mariano relativo agli elementi messianici e celesti, riferibili all’Immacolata e alla Madre di Dio. Don Bosco stesso propose sempre sia la spiritualità dell’Ausiliatrice che quella dell’Immacolata.

E aggiungiamo pure una particolarità: il bastone prezioso, lo scettro, è il segno regale di potere e di governo. La Madonna Ausiliatrice piena di potenza, come Colei che sta per agire, è nella spiritualità di Don Bosco sempre supplicata come Madre che guida, protegge, addirittura combatte per i figli, accanto ai quali è presente in modo costante.

Andare a vedere questa bell’imagine nella Basilica di Valdocco vale la pena non soltanto perché essa è una grande catechesi mariana, o perché, finita nel 1868, diventò il capolavoro di Tommaso Lorenzone, ma anche per il fascino, che non si può provare altrove se non in quel luogo reale, luogo di tante storie piccole e grandi, vissute grazie le preghiere davanti a quest’affascinante quadro voluto da Don Bosco, primo testimone dei tantissimi “aiuti” operati dall’Ausiliatrice a favore dei giovani non solo di Valdocco e non solo di quel tempo.

Aj E.T. bol vykúpený, ak by náhodou existoval

„V koreni každej otázky je hľadanie zmyslu, ktoré je pre ľudské bytie súčasťou jeho štruktúry, ako hovorí slávny protagonista Sokratovej obrany z pera Platóna: «Život bez hľadania si nezaslúži, aby bol žitý.»  Práve preto je dieťa také neúprosné so svojimi «Prečo? ».“ Čoskoro kardinál, Mons. Gianfranco Ravasi, predseda Pápežskej rady pre kultúru, začína týmito myšlienkami svoju knihu Otázky viery, v ktorej zhŕňa 150 odpovedí na prečo, položené od veriacich i neveriacich.

V L’Osservatore Romano z nedele 3. októbra 2010 ma zaujala malý výber z tejto knihy, a síce s nadpisom, ktorý som použil aj pre tento článok. Otázka v knihe znie nasledovne, v mojom voľnejšom preklade: „Ako vyznie osoba Krista zoči-voči prípadnému E.T.? Potreboval by aj on vykúpenie?“

Mons. Ravasi vychádza v odpovedi z prostredia literatúry, ktorá sa, rovnako ako veda, neubránila myšlienke mimozemských bytostí. Literatúra vytvorila „fantasy“. Písali ju už Plutarchus či Voltaire, vynechať nemožno Guliverove cesty od Swifta, knihy Verneho a mnoho ďalšieho. Až tak prichádza na rad 24. jún 1947, keď  pilot Keneth Arnold podal správu, že videl nad Spojenými štátmi deväť lietajúcich diskov. Mons. Ravasi pokračuje riadkami o mnohých hnutiach a sektách zameraných na spirituálny ezoterizmus, aby trochu vykreslil rozmery tohto fenoménu. A aby odpovedal na položenú otázku, pripomína, že dnes je už spoločensky prijaté poznanie, že posvätné texty neponúkajú odpovede na otázky vedeckého typu, akou je hypotetická existencia ďalších živých bytostí v hviezdnom vesmírnom priestore. Biblia sa zaoberá ľudstvom na zemi a jeho posledným zameraním. To nám, samozrejme, nebráni pýtať sa na existenciu „iného ľudstva“, pričom berieme do úvahy základnú teologickú pravdu o Bohu stvoriteľovi každého bytia. Túto pravdu zdieľajú všetky náboženstvá.

A tu sa dostávame ku odpovedi. Mons. Ravasi vidí ako potrebné ozrejmiť dve kľúčové veci. Najprv antropologickú o tom, že tak či onak, ak uvažujeme o týchto bytostiach ako o stvoreniach, zostanú nám pre ne tie isté štrukturálne prvky limitov, konečnosti, smrteľnosti a slobody so svojimi morálnymi prejavmi. A druhá otázka na ozrejmenie je kristologická. Ak zostaneme pri hlavnom posolstve, ktorým je to novozákonné, ponúka sa nám jedna, akoby už vopred formulovaná, odpoveď: na viacerých miestach sa zdôrazňuje, že úloha Krista sa nevzťahuje len na ľudstvo, ale že má aj kozmickú spasiteľskú dimenziu. Svätý Pavol v krásnom hymne v Liste Efezanom hovorí o božom pláne: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10). V ďalšom hymne v Liste Kolosanom apoštol zdôrazňuje o Kristovi, že „v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, ... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16).

Pre človeka je zážitkom, ak nájde aj v Cirkvi osobu, ktorá je ochotná uvažovať o všelijakých ľudských „Prečo?, Ako?“. Aj o tých, ktoré sú zdanlivo „odveci“. Táto otvorenosť spojená s úprimným, čestným hľadaním niekedy krásne trefných odpovedí, ako aj zážitok stretnutia s takto ochotnou osobu, je hlboko niečo, čo ma robí viac človekom. Viac tým, kým ma Boh stvoril.

Mladá Sicília neprestáva snívať s nádejou

V médiách mimo Talianska sa návštevám Svätého Otca v diecézach a farnostiach tejto krajiny venuje vždy menej priestoru a pozornosti, ak vôbec, než jeho zahraničným cestám.

Život v Ríme má mnoho pestrých stránok. Jednou z výhod je pre mňa to, že dostávame do nášho domu vatikánsky denník L’Osservatore Romano. Kto by čakal len stránky plné vieroučných či morálnych článkov, bol by prekvapený. Tento denník prináša na prvých stránkach správy z ekonomiky, zahraničnú politiku, sem tam aj niečo športové, ak je to nejako spojené s Cirkvou... A, áno, sleduje všetky udalosti Svätého Otca. Takže som si rád pozrel aj články z cesty na Sicíliu. Jeho desaťhodinová návšteva v Palerme 3. októbra bola v jeho štýle. Stretol sa s pestrou paletou veriacich, z jeho srdca vychádzali slová pravdy s presvedčením pastiera. To, čo ma zaujalo až na druhý pohľad, bol obsah pozdravu, ktorým mladí privítali Benedikta XVI. na námestí Politeama v Palerme.

 „Nechceme sa vzdať sna o lepšej Sicílii.“ Týmito slovami vyjadril vysokoškolák David Roccaro očakávania nielen mladých v Palerme, ale na celom ostrove a možno i v celom Taliansku – ak nezabudneme, že pavučina mafie je rozťahaná viac-menej po celej tejto krajine. Pre Sicíliu je čas, aby zosilnelo úsilie mladých „na obranu kresťanských a sociálnych hodnôt, ktoré sú aj kľúčom k štúdiu, výchove i práci, ktorá chýba stále viac.“ A zopakoval, že sicílski mladí sa nechcú „vzdať sna o Sicílii ako o vzore zákonnosti a solidarity, schopnej vytvárať čestným spôsobom pracovné príležitosti i tvoriť budúcnosť.“

Mladí v tejto časti Talianska poznajú strach, poznajú zákernosť, poznajú krutosť praktík mafie. Žiť tam, študovať, dospievať, byť zamilovaný, založiť si rodinu a snívať a budovať pekný život nie je ľahké... Zlo vie byť ako vlhkosť, preniká do hĺbky, presviedča, že treba prijať logiku odplaty. V podmienkach Sicílie je obzvlášť úžasné uvedomiť si, ako Boh pôsobí v srdciach mladých aj na miestach, kde ich život a budúcnosť už teraz poznačujú mnohé prejavy hriechu zažraného v ľudských postojoch.

Aj táto len desaťhodinová „domáca“ cesta Svätého Otca je ďalším, možno nenápadným, prejavom jeho nezlomnej viery v Boha, ktorý je milovníkom života a stará sa oň aj tam, kde sa zdá, že zlo vyčíňa veľmi otvorene. Odhodlanie mladých Sicílčanov usilovať sa o lepšiu budúcnosť svojho regiónu dáva každému citlivému srdcu dotknúť sa živej nádeje, ktorú v ich srdciach, v spleti momentov obáv a snov, pestuje Boží Duch.

Či si to uvedomujeme alebo nie, tá nádej spôsobuje zachvenie sŕdc aj napriek vzdialenostiam, hoc i tisíc kilometrov. Aj v duši „stratenej“ v každodennosti viac než trojmiliónového Ríma.

foto: www.blogsicilia.it

Zažil som, ako sa dievča v rifliach stalo svätou

Tento prvý blog je vyskladaný z mojich zážitkov zo štvrtého týždňa v Ríme.

Bolo tu blahorečenie 19-ročnej dievčiny Chiary Luce Badano, ktorá zomrela 7. októbra 1990 na zhubnú rakovinu kostí, posledný rok bola už len na posteli. Ak nerátam bl. Matku Terezu, tak toto je asi prvá blahoslavená, pri ktorej som si uvedomil, že patrí do „môjho“ veku. Ako poznamenal jeden môj salezián spolubrat: „Už sú blahoslavení tí, ktorí žili za môjho života.“ Narodila sa len 4 roky skôr ako ja, 29. októbra 1971. Celé dva týždne som si postupne čítal jej životopis... a víkend fakt stál za to.

Sobota, 25. september 2010. Deň blahorečenia. Vyrážam z domu o pol druhej poobede, aby som do tretej bol na mieste. Hodinu pred začiatkom. Dobre som urobil. Už keď som vystúpil z metra a čakal na tretí prípoj – autobusovú linku, lebo miesto blahorečenia, Santuario del Divino Amore, je dosť na periférií mesta – tak som hneď v autobuse stretol Slovákov. Partia mladých, ktorí doleteli v piatok lietadlom.

Prvú vec čo som urobil, šiel som rovno na „Stampa“ (miesto pre novinárov). Zaregistroval som sa za našu TV, dostal som materiály a výsačku, ktorá mi umožnila sa voľne hýbať takmer všade. Pani, čo ma vybavovala, poznala Bratislavu, vraj tam raz bola. Potom som šiel hľadať Slovákov. Prišlo ich asi 170, podľa vlajky sa to nájde rýchlo J. S jedným z vedúcich som sa dohodol, že na druhý deň chceme natočiť s niektorými mladými krátke vstupy. Trochu som s nimi pokecal – predsa len to dobre padne, stretnúť tu našich mladých – a potom som šiel do kostola. Svätyňa Božej lásky, nový, veľký, krásny chrám... ale málo vzdušný, aspoň teda pri toľkom množstve ľudí. Z celej udalosti bežal priamy televízny prenos, dávala ho aj TV Noe, dalo sa to sledovať aj cez internet. Vraj ma ktosi videl, písali mi na facebooku J. Svet je malý...

Bola to sila, pekná mládežnícka liturgia, nádherne pripravená. Keďže som chcel fotiť, motal som sa hlavne blízko oltára. Vyplatilo sa. Samotné blahorečenie bola sila. Fakt. Prítomní boli jej rodičia, otec Rugero bol pred penziou zamestnaný ako kamionista, slávi 16. októbra tohto roka 50-tku manželstva. Krajší darček si jedni manželia ani nemôžu vysnívať. Ich dcéra blahoslavená!

Medzi obetnými darmi doniesli jej osobné evanjelium, tak mládežnícky popodčiarkované, potom tenisovú raketu, videl som ju z blízka, mám ju odfotenú... V samotnom kostole bolo asi tri tisíc ľudí, zvyšok, cca sedemnásť tisíc, bol vonku. Vraj tu bolo nejakých 200 autobusov, mladí zo 60 krajín sveta. Pred svätou omšou bolo niekoľko svedectiev, hovorila študentka z Rwandy, hovorilo dievča z Thajska – hinduistka, nekresťanka, hovoril taký normálny chalan v rifliach – Talian. Veľmi silné výpovede. Počas svätej omše som mal možnosť aj rozdávať sväté prijímanie, a vôbec to bol veľký zážitok pre mňa, aj také to medzinárodné zloženie, čo sme tam boli kňazi. Biskupov bolo asi zo dvadsať. No a keď odhalili jej obraz, po prednesení dekrétu o blahorečení, tak normálne jej otec plakal. Mama sa celý čas veľmi milo, prirodzene tak radostne usmievala.

Pod obrazom bol krásne nachystaný svietnik, na ktorý priniesli deti a mladí najprv sedem sviec a potom taká mladá rodinka priniesla relikviár – monštranciu a v nej relikviu novej blahoslavenej – ručne napísaný lístoček, s Chiarinou modlitbou k Panne Márii.

Po skončení, bolo asi okolo pol siedmej večer, celé to bolo až tak popoludní, som šiel s jedným spolužiakom, Ala sa volá a je z Jordánska, na zastávku MHD. No jasnééé, kopec ľudí, MHD bus raz za 20 minút, jeden. Keď sme sa nevošli ani do druhého, povedal som si, ide sa na to stopom. Non stop okolo nás šla kolóna áut a autobusov, celkom pomaly, občas stáli. Tak som sa prihovoril cez pootvorené okno raz, nič, druhý raz... a že, poďte. Tak sme zistili, že nás zobral rehoľník, ktorý bol vypomáhať ako služba – Červený kríž. Vravel mi, že „ja som vás postrehol už pred omšou, tak keď ste sa mi teraz prihovorili, tak jasné, beriem vás...“ Tak nás zaviezol asi 20 minút autom k stanici metra.

A story pokračovala večer. V aule Pavla VI. bol neskutočný program. Osem tisíc ľudí, plná aula, trojhodinový program, opäť priamy prenos. A tisícky mladých boli ešte aj na námestí a pozerali to cez obrazovky. Inak kontrola vstupu do auly, no na tri razy... pochopiteľne, veď to má obmedzenú kapacitu. V hale som stretol jednu novinárku z tej TV, kde som bol v novembri na stáži, tak sme sa potešili, trochu pokecali... ona je vo Fokoláre. A potom som našiel Slovákov, takmer vzadu sedeli, ale výhľad bol fajn... tak som sedel s nimi. Neskutočný program, so svedectvami, videami, predstavenie ani nie tak suchých dát, ako skôr jej postojov, udalostí... Pomedzi to piesne, choreografie, paráda. Vrcholom bolo, keď pozvali rozprávať rodičov. Normálne, stending ovejšn. Jej mama povedala veľmi milé veci. Potom ukázali cez veľké obrazovky video z jej izby. Nad posteľou jej fotka. Zo dňa na deň sa z takej fotky zrazu stal „svätý obrázok“, mi napadlo. Fakt sila.

No a story pokračovala aj v nedeľu... tentoraz aj mediálne. S kameramanom našej telky, ktorého máme tu v Ríme, sme boli už v piatok dohodnutí. Bola to ďakovná omša v Bazilike svätého Pavla za hradbami. Predsedal jej štátny sekretár Vatikánu, kardinál Bertone. Nám sa podarilo natočiť tri dievčatá zo Slovenska, ich zážitky, dojmy, výpovede. A potom, – ešte stále pred omšou, – som poprosil najprv najbližšiu priateľku novej blahoslavenej, tak nám povedal aj ona čosi na kameru, a nakoniec, priamo v bazilike sa nám podarilo na jednu otázku ešte aj vicepostulátorku procesu. Nakrátko povedala o zázraku, ktorý sa udial na príhovor Chiary Luce Badano.

Dominik musel potom odísť, ja som si veci zložil pri Slovákoch, ktorí sedeli v ľavej lodi baziliky, úplne vpredu a mali pred sebou veľkú obrazovku, takže všetko krásne videli. Ešte pred omšou, ako som už sedel oblečený medzi kňazmi, a pokojne čakal na začiatok, tak som postrehol jedného mladého kňaza, naisto som ho odhadol, že je zo Slovenska, videl som ho už niekde, a šiel som za ním. Hm, lenže moja pamäť na mená je krátka, takže vám nenapíšem, ako sa volá. Tiež začína študovať tu v Ríme. Úplne že vrchol všetkých zážitkov bol, keď po skončení omše a po odsledovaní Anjel Pána so Svätým Otcom – normálne to priamo pustili na veľké obrazovky v bazilike, – ešte kardinál Bertone zablahoželal rodičom Chiary k 50-tke sobáša a odovzdal im osobný list Svätého Otca aj s darom. Tak potlesk nemal konca.

Chiara Luce Badano si ma získala, staviam ju vedľa nášho Dominika Savia, Laury Vicuňovej a Zefirína Namuncuru – 4 mladí ľudia, blahoslavení, svätí.