Životopisy nových kardinálov ukazujú, že v Cirkvi je to pestré

Kardinál Dolan z New Yorku.

Toto bolo už štvrtý raz, čo pápež Benedikta XVI. ustanovil (kreoval) nových kardinálov. V sobotu 18. februára pribudli medzi pápežových najbližších spolupracovníkov, ktorí mu osobitne pomáhajú „v jeho službe jednoty a evanjelizácie“, 22 noví členovia. Aktuálne má kardinálsky zbor 213 členov vrátane tých, ktorí majú nad 80 rokov a už nemôžu voliť v konkláve. Kardinálov voliteľov je 125, no v najbližšom čase niektorí dosiahnu vek 80 rokov.

Pri štyroch doterajších konzistóriách pápež kreoval dokopy 88 kardinálov, z nich je 62 aktuálnych voliteľov. To znamená, že v najbližšom konkláve pre voľbu nového pápeža bude vyše polovica kardinálov „od Benedikta“. Medzi kardinálmi voliteľmi však nie je ani jeden Slovák. Kardináli Jozef Tomko (11. 3. 1924) i Ján Chryzostom Korec (22. 1. 1924) sú totiž už bližšie k deväťdesiatke. Cirkev v Čechách a na Morave zastupuje medzi voliteľmi okrem kardinála Vlka, ktorý 17. mája dosiahne 80-tku, nový pražský kardinál dominikán Dominik Duka.

Pri každom zo svojich štyroch konzistórií Benedikt kreoval aj niekoľkých kardinálov s vekom nad 80 rokov. V novembri 2010 dokonca historicky najstaršieho: taliansky kardinál a hudobník Domenico Bartolucci mal vtedy 93 rokov, 6 mesiacov a 13 dní. Ešte žije.

Nasledovné riadky sú len jemným naznačením, kto sú noví kardináli.


Belgičan, kardinál Julien Ries (1920) dlhé roky vyučoval na Université Catholique v Louvain-la-Neuve históriu náboženstiev. Dá sa povedať, že je doma vo svete „nekresťanov“.

New Yorkský kardinál Timothy Michael Dolan (1950), ktorého za oceánom volajú „americký pápež“ je jedným z najvplyvnejších katolíkov „made in USA“ a lídrov medzi „tvorivými konzervatívcami“. Tí stoja nohami na strane modernity a hlavou sú celkom ponorení v pravej katolíckej náuke. Má meter osemdesiat a rád sa smeje.

Kardinál Giuseppe Betori (1947), arcibiskup Florencie, bol od r. 2001 do r. 2008 sekretárom talianskej biskupskej konferencie a pravou rukou jej vtedajšieho predsedu kardinála Ruiniho. Mal čo dočinenia s organizovaním Svetových dní mládeže v roku 2000 v Ríme, a je biblistom.

Kardinál Giuseppe Bertello (1942) pôsobí od roku 1971 v diplomatických službách Vatikánu. Videl svet: bol na nunciatúrach v Sudáne, Turecku, Venezuele, Ghane, Togu, Benine, Rwande (tam bol práve v najkrvavejšom období občianskej vojny medzi Tutsi a Hutu v roku 1994 a vojaci OSN mu vtedy radili opustiť krajinu) i v Mexiku. A bol aj ako reprezentant Svätej stolice pri Organizácii spojených národov v Ženeve.

Piemonťan Domenico Calcagno (1943) na svojej ceste povolania vstúpil do seminári po smrti otca, a hoci veľmi túžil po misiách, jeho biskup kardinál Giuseppe Siri ho poslal študovať do Ríma. Biskupom je od roku 2002.

Pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka (1943) je z rehole dominikánov. Občianske meno má Jaroslav. Po piatich rokoch kňazstva mu komunisti odobrali súhlas pre pastoráciu a ďalších 15 rokov pracoval v Škoda Plzeň. V reholi bol magistrom novicov, neskôr provinciálom. V roku 1981 ho štátna moc odsúdila a sedel vo väzení v Plzni, v tom čase tam bol väznený aj Václav Havel.  V roku 1998 sa stal biskupom v Hradci Králové.

Taliansky kardinál Francesco Coccopalmerio (1938) je profesor kánonického práva, pochádza z prostredia ambroziánskej Cirkvi v Miláne.

Kardinál Giuseppe Versaldi (1934) už v prvej slohovej práci v škole napísal na tému, čo chceš robiť keď budeš veľký: kňaza.

Diplomat a misionár v jednej osobe je kardinál Fernando Filoni (1946). V rokoch 2001-2006 bol na nunciatúre v irackom Bagdade. Nechcel opustiť krajinu, napriek spojeneckému  bombardovaniu. Bol tam vtedy jediným „západným“ diplomatom. Aktuálne je prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Jeho predchodcom v tomto úrade bol v rokoch 1985 až 2001 kardinál Jozef Tomko.

Kardinál Manuel Monteiro de Castro (1938) je „spovedníkom Svätej Rímskej Cirkvi“. Pôsobil na viacerých nunciatúrach, bol aj stálym pozorovateľom pri Svetovej organizácii OSN pre cestovný ruch.

Brazílčan kardinál João Braz de Aviz (1947) stojí na čele kongregácie pre rehoľníkov. Študoval teológiu v Ríme a bol v kríze opustiť kňazstvo. Spoznal hnutie Fokoláre a dnes sa stará o vzťahy medzi Vatikánom a 900 tisíc rehoľnými osobami po celom svete.

„Už tvoj brat študuje za kňaza, na ďalšieho nemáme.“ Sýrsko-malabarský arcibiskup z Indie, George Alencherry (1945), šieste z desiatich detí roľníckych rodičov, sa takmer nestal kňazom. Biskup ho ale podporil, poslal študovať dokonca na Sorbonu do Paríža. Aby sa ako biskup naučil novú reč tamil, chodil a navštevoval svojich veriacich u nich doma.

Siedmy čínsky kardinál John Tong Hon (1939) sa narodil nekatolíckym rodičom. Po vojne roku 1945 sa rodina obrátil na katolícku vieru. Príklad dobroty misionárov ho priviedol ku kňazstvu. V seminári v Hong Kongu vyučoval aj čínsku filozofiu. Aktuálne arcibiskup Hong Kongu je aj tamojším rodákom.

Kardinál Karl Josef Becker (1928) vstúpil k jezuitom ako dvadsať ročný. Od štúdií až po záver profesorskej kariéry bol na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Venoval sa osobitne aj štúdiu Tridentského a Druhého vatikánskeho koncilu. V roku 2003, keď šiel do penzie, bol na ceremónii prítomný aj vtedy kardinál Ratzinger.

Malťan s medzinárodnou povesťou, to je augustinián kardinál Prosper Grech (1925). Narodil sa na Štedrý deň, študoval aj v Oxforde a Cambridge, a ako konzultor Kongregácie pre náuku viery si získal dôveru Jozefa Ratzingera. Bol aj apoštolským vizitátorom seminárov v Indii.

Rodák z Bronxu, kardinál Edwin Frederick O’Brien (1939), stratil otca ako 14- ročný a kým mama predávala noviny a robila sekretárku, o troch chlapcov sa starala židovská rodina. Ako kňaz pôsobil aj na Vojenskej akadémii West Point ako kaplán, s vojakmi šiel aj do Vietnamu v rokoch 1970-71. Neskôr bol desať rokov vojenským arcibiskupom v USA. Aktuálne je arcibiskupom najstaršej severoamerickej diecézy v Baltimore.

Kardinál Thomas Christopher Collins, arcibiskup Toronta, ako arcibiskup v Edmontone sedem rokov napĺňal svojimi katechézami katedrálu. Je veľmi otvorený voči svetu médiá, študoval biblistiku. Vyučoval dokonca anglickú literatúru.

Španielsky kardinál Santos Abril y Castelló (1935) ako vatikánsky diplomat pôsobil aj v Juhoslávii, v rokoch keď sa rozpadala. Naposledy pôsobil v Bosne-Herzegovine.

Vyšší arcibiskup rumunských gréckokatolíkov, kardinál Lucian Mureşan (1931), zažil ako komunisti roku 1948 zrušili gréckokatolícku Cirkev. Až do 1990 pracoval ako robotník, pričom tajne napredoval na ceste duchovného povolania. Je aj predsedom gréckokatolíckej komisie pre dialóg s pravoslávnym patriarchátom v Bukurešti.

Kardinál Willem Jacobus Eijk (1953) je predseda holandskej biskupskej konferencie, odborník na bioeticu. Od roku 2007 je arcibiskupom Utrechtu a 70-tym nástupcom sv. Willibrorda (zomrel r. 739), apoštola Frízov.

Taliansky kardinál Antonio Maria Vegliò (1938) pôsobí v orgánoch Rímskej kúrie, je predsedom Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich. Pôsobil ja na viacerých nunciatúrach, napr. v Kuvajte.

Berlínsky arcibiskup kardinál Rainer Maria Woelki (1956) pochádza z Kolína. Bol sekretárom kardinála Joachima Meisnera v Kolína, neskôr jeho pomocným biskupom. Iba od júla 2011 vedie Cirkev v Berlíne. V Ríme má titulárny kostol sv. Jána Maria Vianneya.


Predošlý pápež Ján Pavol II. počas svojich deviatich konzistórií nie vždy menoval aj nad 80-tnikov, naopak, niekoľko krát vzhľadom na rôzne politické pomery kreoval viacerých kardinálov formou „in pectore“. Ich mená boli zverejnené až po niekoľkých rokoch. Blahoslavený Ján Pavol II. však drží rekord v počte nových kreovaných kardinálov: pri konzistóriu 21. februára 2001 ich bolo až 42, z nich až 38 voliteľov.

Spracované podľa vaticaninsider.it