utorok, 30. októbra 2012

Pápeža vyžrebuje dieťa


Titul „pápež“ nepoužíva iba rímsky biskup. Nazýva sa tak aj hlava Koptskej pravoslávnej  cirkvi. Táto cirkev prítomná v Egypte, Etiópii a Eritrei má korene až v apoštolských časoch. Prvým biskupom v Alexandrii, vo vtedy druhom najväčšom meste rímskej ríše a v sídle rímskych guvernérov Egypta, bol evanjelista Marek. Kopti sa oddelili po Chalcedónskom ekumenickom koncile roku 451. Dnes tvoria v Egypte približne desať percent obyvateľstva a na ich čele stojí patriarcha z Alexandrie, ktorý používa titul pápež. V nedeľu 4. novembra vyžrebuje v poradí 118. koptského pápeža malé dieťa. Predchádzajúci pápež Shenouda III. zomrel v marci tohto roku.

Shenouda III., foto copticworld.org

Ako informuje taliansky server vaticaninsider.it, kandidátmi na nového koptského pápeža sú dvaja biskupi a jeden mních. Taký výsledok oznámili v káhirskej katedrále v pondelok 29. októbra po skončení volieb. Približne 2400 voličov vybratých spomedzi biskupov, mníchov, laikov a zástupcov rôznych kotpských organizácií rozdeľovalo svoje preferenčné hlasy medzi piatich kandidátov, ktorých vybrala volebná komisia patriarchátu.

Na záver dňa vyšli z volieb tri mená. Najznámejším kandidátom je pomocný biskup káhirskej diecézy Raffaele, narodený roku 1954. Vyštudoval medicínu a ako biskup od roku 1997 bol jedným z najbližších spolupracovníkov zosnulého pápeža Shenoudu III. Druhým kandidátom je biskup Tawadros (ročník 1952, vyštudoval farmáciu) z arcidiecézy Beheira v delte Nílu. V koptskej komunite je jedným z tých, ktorý presadzujú pokojné riešenie otázky spolužitia s moslimami, v duchu dialógu. Tretí kandidát na koptského pápeža je Raffaele Ava Mina, mních z kláštora svätého Minu v púšti na západ od Alexandrie. Narodil sa roku 1942 a vyštudoval právo. Bol blízkym spolupracovníkom už Cyrila VI., predchodcu Shenoudu III.

Spomedzi týchto troch kandidátov vzíde v nedeľu 4. novembra meno už 118. koptského pápeža. Počas slávnostnej liturgie v Katedrále svätého Marka v Káhire ho podľa pradávnej tradície tejto cirkvi vyžrebuje dieťa.

„Zveríme túto úlohu niektorému dieťaťu, prítomnému v katedrále – povedal biskup Pachomius, ktorý po smrti Shenoudu III. v marci tohto roku vedie koptskú cirkev. Páčilo by sa mi, keby to bolo dieťa koptov zo zahraničia, alebo postihnuté dieťa, alebo dokonca dieťa slepé.“ Fakt, že meno pápeža vyžrebuje dieťa, je pre koptov zviditeľnením Božej voľby.

piatok, 5. októbra 2012

Covey, Buber a plánovanie roka

Už dlhší čas som mal načatú útlu brožúrku od Martina Bubera „Il cammino dell´uomo“ (Cesta človeka). Predvčerom večer som dočítal poslednú kapitolku s názvom Tam, kde sme. A tam, kde som sa v tej chvíli nachádzal, v týždni, kedy naša komunita plánovala ako budeme fungovať tento ďalší rok, tam ten obsah zapadol.


Martin Buber (1878-1965) bol židovský filozof, pedagóg, „rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua“ (sk.wikipedia.org). A sprístupnil Západu bohatstvo chasidskej múdrosti. Knižočku Il cammino dell´uomo vydala Comunita di Bose v Taliansku. V tej poslednej kapitolke Buber začína tým veľmi známym príklad o hľadaní pokladu, ktorý treba hľadať pod prahom vlastného domu, nie zakopaný niekde vo svete. Pointa, ako ju on vysvetľuje, je v tom, že existuje čosi, čo sa dá nájsť len na jedinom mieste; to čosi je veľkým pokladom, môžeme to nazvať naplnením existencie. Miesto, kde sa nachádza ten poklad, je miesto, kde sa nachádzame. Tam, kde sme.

Pri plánovaní roka v komunite som si všimol, že aj sám by som bol radšej, keby niektoré veci boli inak, keby niektorí ľudia boli iní... To je to hľadanie pokladu vždy niekde inde. Ba aj moje štúdium mi niekedy príde ako „iba príprava na niečo, čo príde potom“, inde, keď budem mať iné, väčšie schopnosti, možnosti...

Stephen Covey (1932 – 2012) vo svojom azda najznámejšom diele nie iba pre manažérov „Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí“ hovorí hneď pri prvom návyku proaktivity o okruhu vplyvu a okruhu záujmu. Okruh vplyvu je to, čo môžem ovplyvniť, okruh záujmu je to, čo ma síce (a možno veľmi intenzívne) zaujíma, ale nemám na to dosah.

Okruh vplyvu, priestor, kde človek môže naozaj konať a niečo ovplyvňovať (v prvom rade smerovanie svojho života a svoje vyzrievanie) to je – zdá sa mi – práve to miesto, kde sme. Tam, tu, je náš poklad, veľká príležitosť nájsť naplnenie svojho života. Žijem tu a teraz. V situácii, v ktorej som, v tom, čo prináša deň za dňom, vo vzťahoch s ľuďmi, ktorých mám okolo seba, tu, sa nachádza úloha môjho života, ktorú mám naplniť. Toto je to miesto, kde máme byť – ako kresťania – znakmi, čiže svedkami zo skúsenosti, a nositeľmi, čiže apoštolmi nášho Boha, ktorý je láska. A tá láska môže prežarovať cez nás. Je to tam, pod prahom nášho domu, kde sa nachádza tento veľký poklad.  A do tohto zapadá aj myšlienka, že nič v našom živote nie je náhodou, len tak. V okruhu nášho vplyvu sa zo všetkého môže stať miesto, chvíľa Božieho svetla, krásy, dobroty. Boh predsa nie je ďaleko, žeby som ho mal hľadať inde; on stojí celkom blízko, pri mojich dverách.

Spolu s Hebrejmi my kresťania veríme, že svet nie je miesto, z ktorého treba utiecť – do nirvány, do iného sveta potom – ale že práve to, čo tu a teraz žijeme, s láskou, je rovnako veľké a dôležité a krásne, ako to, čo nás ešte len čaká „potom“. Neexistujú dva svety, iba jeden. Ten Boží. Ak realitu vnímame ako dva svety, tak len preto, že my sami – ľudstvo v rôznych kultúrach – sme to tak rozdelili, aj našimi hriechmi, slepotou, stálym hľadaním niečoho iného niekde inde... Boží plán je „zjednotiť všetko v Kristovi“.

Rozhodnúť sa v okruhu svojho vplyvu žiť tu a teraz s Bohom je ako otvoriť dvere a pozvať Boha, ktorý len na to čaká a po tom túži, aby vstúpil do tohto môjho sveta – života. Skutočná efektívnosť sa potom ukáže v tom, že Boh bude zjednocovať tento môj svet, kde žijem, dá mu integritu, krásu, naplnenie, milosť jednoty.

pondelok, 24. septembra 2012

Dieťa medzi chlapmi


Pamätám si to dosť dobre. Bol som ešte malý, veľmi malý chlapec. Boli u nás doma. Opäť raz. Vraj chodili po krajoch Galiley, hore na severe. Ale zase sa vrátili k nám. Do nášho Kafarnauma, k moru. Mama a sestra chystali obed a ja som sedel vo dverách do veľkej izby a sledoval som ich. Ježiš sedel v rohu, pod oknom, a môj otec, jeho brat ujo Ondrej a ostatní desiati sedeli dookola, opretí o steny. Musel by som mať dvanásť, aby som mohol sedieť medzi nimi a počúvať a rozprávať aj ja. Lenže to bolo ešte ďaleko. Mal som ani nie šesť. Tak som sedel len vo dverách, či vlastne pred dverami, či za dverami...
V istej chvíli však Ježiš na mňa kývol – poznal ma a mal ma rád – kývol, aby som vošiel dni. Šiel som rovno k nemu. Pozdravil ma ako vždy, frčkou do nosa a veľkým úsmevom. Vyzeral tajomne a nič nevravel. Len ma chytil a postavil doprostred izby. A žmurkol na mňa. Pochopil som, že chce, aby som tam chvíľu ostal stáť. Bez strachu. Lenže... Bol tam môj otec i ujo, a boli tam aj ujo Jano a Jakub, a oni ma občas vedeli vyhrešiť, keď som prestúpil nejaký príkaz nášho náboženstva. Všetci tí dvanásti dospelí muži pozerali na mňa. Chvíľu bolo ticho. Bál som sa. Ježiš ale ešte raz prišiel ku mne, kľakol si tak, aby mi pozeral rovno do očí, a objal ma. Tak veľmi kamarátsky. Povedal potom niečo, čo som nie celkom chápal. Ale keď o pár minút na mňa žmurkol môj otec, tak som sa prestal nad tým zamýšľa... Zvláštne bolo, že odvtedy vždy, keď otec prišiel domov, tak ma objal aj on. Tak ako to urobil Ježiš. Ba, keď mal čas, teda, keď občas bol doma – lebo inak väčšinou bol s Ježišom, kým Ježiš žil – ale keď bol doma, tak sa s nami často aj hral. A po večeroch nám potom rozprával o Ježišovi, že on je náš Mesiáš.
Keď som potom vyrástol, môj otec už bol preč. Odišiel ďaleko, hovorili, že na sever, do Sýrie, do veľkého mesta Antiochia. Kvôli tým veciam okolo Ježiša. Zostala s nami v Kafarnaume už len mama a starká. Od mamy som sa dozvedel, prečo ma Ježiš vtedy objal. Mama to vtedy zazrela, a navždy si to zapamätala. Tí dvanásti, aj môj otec, sa vtedy hádali, kto je z nich väčší, skúsenejší, úspešnejší, chytrejší, múdrejší, mocnejší... Vtedy teda, keď ma Ježiš postavil do stredu našej veľkej izby, uprostred tých dvanástich chlapov, tak to bola jeho reakcia na ich hádku. Myslím, že v tom, ako ma objal, pozdravil a vôbec že ma postavil do stredu, akoby som bol v tej chvíli najdôležitejší, v tom všetkom im ukázal, ako je to s nami ľuďmi. A ako to náš Stvoriteľ chce. Nie porovnávanie sa, povyšovanie sa, závidenie, kariéra... ale prijatie, úcta, pozdrav... Počnúc od najmenších. Myslím, že ma Ježiš vtedy – mal som ani nie šesť – uznal ako vzácnu bytosť. Nemal vážnejší, dôležitejší argument. Ja, dieťa, som bol jeho argumentom. My deti sme vtedy doma nemali žiadnu vážnosť. Až po dvanástke, aj to iba chlapci. Dovtedy nás ani akoby nebrali na vedomie. A tak sa mi zdá, že Ježiš vtedy všetko postavil na hlavu. Teda vlastne naspäť na nohy. A seba stotožnil s dieťaťom. Kto prijme dieťa, dá mu úctu, objíme ho, pozve k sebe, rozpráva a hrá sa s ním, ten prijíma Boha.

(inšpirácia z Mk 9, 30-37)

pondelok, 25. júna 2012

Otázky, ktoré sa vracajú a ešte sa budú...

Keď občas čítam istý ekonomický web, ktorý nemá problém publikovať aj celkom protichodné ekonomické pohľady o súčasnej situácii v eurozóne i v iných častiach sveta, tak sa mi vracia otázka: Má zmysel rozmýšľať, kam to speje? Veď asi niet človeka, ktorý by to dnes vedel „prorocky“ odhadnúť. Ekonomickí experti, analytici, bankári skôr vnímajú veci pod jedným z mnohých uhlov a berú do úvahy len niektoré z množstva faktorov... Ďalší vezmú do úvahy iné faktory a ich záver je aj celkom opačný.

Situácia je veľmi pestrá, až niekedy neprehľadná a zdá sa, že je prakticky nemožné, aby tu bola nejaká moc, „svetová vláda“, „oni“, kto to všetko zo zákulisia riadi. Stačí si všimnúť, aké je programové vyhlásenie novej gréckej vlády. Žeby to niekto zo zákulisia manipuloval? To by som čakal, že potom Gréci pekne sklonia hlavy pred EÚ a hybaj ho šetriť a šporiť.

Oveľa praktickejšie sa mi vidí vnímať, že za tým, čo vytvára priebeh dní, mesiacov, rokov, beh vzťahov, spoločnosti, ekonomiky, kultúry – sú „skryté“ jeden alebo dva faktory.

Jeden, alebo prvý – ľudský. Obrázok z facebooku o tom, či je normálne že ten, kto kope do lopty zarába x-sto násobne viac než ten, kto zachraňuje životy, mi pripomenul, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť resp. pýtať za “hry“. Chlieb a hry. Prestať znižovať platy a dôchodky, žiadne nové dane, menej škrtenia výdavkov (pár bodov z vládneho programu novej gréckej vlády) a na druhej strane ceny nových technológií, filmového priemyslu, športu, sledovanosť rôznych reality show – čo sú ľudia ochotní platiť. Ľudský faktor. Človek prirodzene potrebuje jesť a hrať sa – byť občas ako dieťa. Chlieb a hry. Zúžené na tento dvojčlen dejiny poznajú mnohé obdobia, v ktorých práve toto rozhodovalo. Dnes, zdá sa, to nie je veľmi inak. Moderné štadióny – aj tie najnovšie pre ME a OH – nápadne pripomínajú Koloseum v Ríme: chlieb a hry.

Faktor druhý. Len pre tých, ktorí veria. Boh. Za dejinami je skryto prítomný a činný Boh, ktorý preplieta svoj plán pomedzi úplne konkrétne a každodenné ľudské rozhodnutia od pribrzdenia či dupnutia na plyn na oranžovú až po zasadanie MMF a americké prezidentské voľby. Verím v Boha. Pozerám sa na svet aj takto. Boh pôsobí a „menežuje“.

Takže otázky sa vracajú... kam to všetko speje? Ako? Prečo je toľko rôznych názorov až po konšpiračné teórie? A prečo je tá ekonomika taká rozhodujúca?

V momente, keď prichádzajú či vracajú sa otázky, človek často nemá hneď aj odpoveď. Niekedy aj dosť dlho ...

Iné otázky sa mi však vracajú, keď čítam články komentátorov či blogy, ktoré sa venujú tomu, ako je to kritické so svetom ... ekonomika, ekológia, ľudské práva, slušná výchova (zostaňme len pri bežnej úcte k starším). Z mnohých strán sa zdá, celkom reálne, že nás čakajú ťažšie roky. „Lepšie už bolo a tak skoro nebude.“

Tá vracajúca sa otázka je... a teda? Čo s tým robíme? Ako je možné, že hoci chápeme „slepotu“ neustáleho zadlžovania sa tak jednotlivých spotrebiteľov ako aj celých štátov, tak napriek tomu stále hovoríme o potrebe riešení, ktoré prinesú rast ekonomiky a spotreby, o potrebe „nalievania“ peňazí (čo sú vlastne peniaze?). Ja len sedliacky rozmýšľam, či ten rast ekonomiky je myslený bez zvyšovania produkcie. Asi nie. Ale zvyšovanie produkcie rovná sa tlak na väčší konzumizmus, stále viac reklamy, stále viac a viac zdôrazňovania, že to a to si máš kúpiť, to a to a ešte to by si mal mať... vezmi si pôžičku, splácaj leasing... Žeby toto bolo riešenie? Keď sa vraví o potrebe oživenia trhu, myslí sa tým čo? Dynamika nakupovania, kolobehu peňazí...? Ale veď to nemá nič spoločné so skromnosťou, s úctou k prostrediu / stvoreniu, s rešpektovaním pravdy o tom, že človek je telesno-duchovná bytosť...

Stále sa mi vracia otázka, čo sa stane, ak fakt odmietneme v tejto nezávideniahodnej globálnej situácii vrátiť sa ku skromnosti a k inému štýlu života: nie „mať“ ale „byť“. Byť rodinou, manželmi, byť rodičmi, byť „dobrým človekom“, byť veselým, byť opatrovateľom záhrady sveta, byť „jeden z“ celého spoločenstva stvorenia. Ak budeme pozerať iba na ekonomické zachraňovanie situácie (čo hovoria trhy a burzy a indexy ratingových agentúr), tak potom to značí, že odmietame byť skromní. Máme pána „trh“. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.

Možno už ani nevieme, ako by to malo vyzerať, ako sa to „robí“... skromnosť. Myslím, že nás čaká táto škola a ako kresťania, Cirkev, môžeme byť – podľa vzoru Krista – prví, kto s tým príde. Skromnosť života, v úcte, vo veľkej vďačnosti, v pravej solidarite, v službe celému tvorstvu. Život človeka i záhrady-planéty nie je tovar...

Vracajú sa mi otázky. Ako bumerangy. ... Deväťročné dievčatko zahlásilo: keď budem veľká, kúpim si veľa peňazí. Hm...

piatok, 15. júna 2012

Pápež Benedikt XVI. rozpráva malému dievčaťu o svojom detstve

(na Svetovom stretnutí rodín v Miláne,prepis z talianskeho záznamu, youtube.com)


- Ako sa voláš?
- Katin.

- Ahoj Svätý Otec. Volám sa Katin, som z Vietnamu, mám sedem rokov a chcem ti predstaviť moju rodinu. Toto je môj otec Dan, to je moja mama, volá sa Tao a toto je môj braček Bim. Veľmi rada by som sa niečo dozvedela o tvojej rodine a o tom, keď si bol malý ako aj.

- Sadni si tu, blízko Svätého Otca.

- Ďakujem, najdrahšia, aj tvojim rodičom, ďakujem vám zo srdca. Keď sa ma pýtate na moje spomienky na rodinu, tak ich je veľmi veľa. Chcel by som povedať len pár vecí. Základným bodom pre rodinu aj pre nás bola vždy nedeľa. Ale nedeľa začínala už v sobotu popoludní, otec nám čítal čítania z nedele, z jednej knihy veľmi rozšírenej vtedy v Nemecku, kde boli aj vysvetlenia k textom. Tak začínala nedeľa, vstúpili sme už do liturgie, do atmosféry radosti. Nasledujúci deň sme šli na omšu. Môj dom je blízko Salzburgu, tam je veľa hudby, Mozart, Schubert, Haydn, a keď začínalo Kyrie, bolo to akoby sa otvorilo nebo. A potom doma bol prirodzene dôležitý veľký spoločný obed, a po ňom sme veľa spievali. Môj brat je veľký muzikant, už ako chlapec skladal hudbu. A tak celá rodina sme spievali, aj otec hral a spieval. To sú nezabudnuteľné momenty. Potom sme tiež, prirodzene, spoločne podnikali cesty, prechádzky. Bývali sme blízko lesa, takže prechádzky v lese to bola veľmi pekná vec, dobrodružstvá, hry, atď. ...  Jedným slovom, boli sme jedno srdce s mnohými spoločnými zážitkami, aj v ťažkých časoch pre Nemecko, potom vojna, predtým diktatúra, potom chudoba. Ale tá vzájomná láska, ktorá bola medzi nami, radosť aj z jednoduchých vecí, bola silná. Tak sme mohli zdolať, zniesť aj tie ťažké veci. Zdá sa mi, že toto bolo veľmi dôležité, že aj malé veci nám robili radosť, pretože tak sa vyjadruje aj srdce druhého. Tak sme rástli v istote, že je dobré byť dobrým, lebo dobrota Boha sa zračila v rodičoch a súrodencoch. A aby som pravdu povedal, ak sa usilujem si trochu predstaviť, aké to bude v raji, vždy sa mi vybaví čas mojej mladosti, môjho detstva, tak v tom kontexte dôvery, radosti, lásky, sme boli šťastní a myslím, že v raji by to mohlo byť podobné ako v mojej mladosti. V tom zmysle mám nádej, že idem domov, keď pôjdem na druhý breh sveta.

piatok, 27. apríla 2012

Analýza návštevy Benedikta XVI. na Kube

Na začiatku jari 2012 pápež Benedikt XVI. uskutočnil svoju dvadsiatu siedmu medzinárodnú cestu do dvoch latinskoamerických krajín. Po štyroch dňoch v Mexiku sa v dňoch 26.-28. marca presunul na Kubu. Priletel do Santiago de Cuba a navštívil národnú mariánsku svätyňu v Cobre. Tam slávil omšu s viac než dvestotisíc Kubáncami pri príležitosti 400-stého výročia nájdenia sochy Panny lásky z Cobre. Následne prešiel do Havany, kde sa stretol s vládou, s biskupmi, so starým Fidelom Castrom a predsedal omši na Námestí revolúcie. Pre kubánsku spoločnosť, ovládanú socialistickým režimom už viac než pol storočia, to bola už druhá pápežská návšteva, po historickej ceste Jána Pavla II. v roku 1998.

Prvá časť cesty Benedikta XVI, návšteva v Mexiku, sa stala mimoriadnou udalosťou a sám pápež sa nechal vtiahnuť do povahovej živosti krajiny. No zvýšená pozornosť a veľmi rôznorodé očakávania boli spojené predovšetkým s druhou etapou cesty.

Kubánsky ostrov s rozlohou o čosi väčšou než dve Slovenska a s viac než 11 miliónmi obyvateľov, z ktorých je 60% katolíkov prežíva obdobie prechodu. V čase tvrdého komunizmu boli verejné prejavy viery nemysliteľné. Fidel Castro dovolil v roku 1997, po žiadosti Jána Pavla II., aby Vianočný sviatok Narodenia Pána 25. decembra bol sviatočným dňom. A toto rozhodnutie napokon zostalo uzákonené. Neskôr bol otvorený jeden seminár pre výchovu budúcich katolíckych kňazov (aktuálne je v ňom 78 seminaristov) a začal sa aj dialóg medzi Cirkvou a štátom. Havanský arcibiskup kardinál Ortega, podľa údajov Amnesty International, v rokoch 2010-2011dosiahol u Raúla Castra prepustenie viac než stovky politických väzňov. Ten istý kardinál sa mohol pár dní pred návštevou Benedikta XVI. na takmer polhodinu prihovoriť svojim veriacim prostredníctvom štátnej televízie. Vládny denník Granma dokonca vítal pápeža veľkým titulkom „Bienvenido“ a na prvej strane vyzýval „kubánsky ľud, aby bežal privítať pápeža, lebo prichádza pre všetkých“. Avšak len pár dní pred samotnou návštevou režim pozatýkal okolo 150 osôb a v samotnom Santiago de Cuba desiatky ešte v samotný deň pápežovho príletu. Pozornosti Vatikánu tieto fakty neunikajú.

Vo svojom uvítacom príhovore Raúl Castro, vedomý si medzinárodnej pozornosti, použil sovietsky slovník, plný propagandy. Vláde sa podarilo zabezpečiť dobrú organizáciu pápežovej návštevy, maximálne pokojnú, aj s tým, že neumožnila stretnutie pápeža s disidentmi. Pápež sa však nenechal „využiť“. Odpovedal slovami o potrebe uznania nepopierateľného prínosu náboženstva vo verejnej a sociálnej oblasti a v priamom televíznom prenose hovoril o spravodlivosti, pokoji, slobode, zmierení a o legitímnych túžbach kubánskeho ľudu. Jeho slová počas omše v Havane a napokon počas rozlúčkového prejavu: „aby sa Kuba stala domovom všetkých a pre všetkých Kubáncov, kde budú spoločne žiť v spravodlivosti a slobode, v prostredí úprimnej bratskej lásky“ sú jasným posolstvom. A keď Benedikt XVI. opúšťal mariánsku svätyňu v Cobre, povedal, že sa modlil aj za tých, ktorí trpia nedostatkom slobody a vzdialením od milovaných osôb. Slová s priamym odkazom pre disidentov a „damas de blanco“ – hnutie manželiek politických väzňov.

V súlade s tým, že prišiel na Kubu ako pútnik lásky, pápež zveril budúcnosť krajiny práve Panne lásky z Cobre a Kubáncom pripomenul ich svätca Josého Olalloa Valdésa, ktorý zomrel v Camagüey v roku 1889. Na jeho blahorečení v roku 2008 bol prítomný aj Raúl Castro. Valdés bol rehoľníkom a venoval svoj život službe lásky voči otrokom, väzňom a chorým. Kardinál Robert Sarah, predseda Pápežskej rady Cor Unumu podčiarkol osobné svedectvo lásky pápeža na Kube: „Jeho spôsob príhovorov, jeho otvorenosť voči druhým, schopnosť chápať ich, počúvať ich... toto všetko sú prejavy jeho kresťanskej lásky“.

Medzitým Cor Unum dosiahla rozbehnutie dvoch projektov pre rozvoj poľnohospodárstva v dvoch kubánskych diecézach: „Dvaja dotyční biskupi dostali súhlas miestnych autorít, aby mohli pracovať pre roľníkov,“ informuje po návšteve kardinál Sarah. Toto ako prvé konkrétne ovocie pápežskej cesty na Kube. A druhé prišlo v podobe štátneho sviatku, sviatočného dňa, ktorý vyhlásila vláda na Veľký piatok. Je to odpoveď na konkrétnu požiadavku Benedikta XVI., ktorú vyjadril v rozhovore s Raúlom Castrom v Havane. (Štátna televízia potom prenášala veľkopiatočné obrady v priamom prenose.)

Sám Benedikt XVI. počas generálnej audiencie v stredu 4. apríla, pár dní po návrate z Latinskej Ameriky, načrtol veľmi pozitívnu bilanciu a zdôraznil, že „táto cesta do Mexika a na Kubu bola, vďaka Bohu, pastoračným úspechom“.

Ako čas plynie, stáva sa vždy viac istým fakt, že bratia Castrovci na Kube nemajú dedičov svojej politiky, zatiaľ čo dve návštevy pápežov, ich slová a city vyjadrené voči kubánskemu ľudu už priniesli ovocie, ktoré naznačuje pre Kubu novú budúcnosť.

Rastislav Hamráček SDB

- - -
Tento môj prvý analytický text som vypracoval pár dní po návšteve pápeža, ako úlohu na predmet Analýza a prax informácií, počas môjho štúdia na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme.

štvrtok, 8. marca 2012

Dominik Savio má baziliku a kostolík v Alpách


Pred 155 rokmi, 9. marca 1857, zomrel u rodičov v Mondoniu Dominik Savio. Sú miesta, kde je zvlášť zachované jeho posolstvo. Jedným je aj „jeho“ bazilika a výchovná atmosféra, ktorá okolo nej vládne.

Dominik je aj pre dnešných dospievajúcich mladých modelom krásy a vzácnosti života, ako neskutočného Božieho daru, ktorý môže prinášať ovocie čistoty a lásky. Taký život dosvedčuje, že pravá radosť pochádza z božej milosti, a že práve apoštolát medzi rovesníkmi je služba, ktorá dáva rozlet.

Vo svete existuje iba jedna bazilika zasvätená tomuto mladému svätcovi.  Stojí v taliankom meste Lecce. Saleziáni v meste v "podpätku" talianskej čižmy,  vedomí si existenčnej krízy 21. storočia, v spolupráci s laikmi sprevádzajú a podporujú rodičov vo výchove ich detí, a mladým ponúkajú pestré príležitosti, aby sa stali sami protagonistami svojho života.

Dominik Savio, hoci je svätcom mladých, je aj ochrancom mamičiek v požehnanom stave a všetkých manželov, ktorí majú ťažkosti s počatím dieťatka. Tiež je patrónom všetkých chorých, ktorí strácajú nádej, a tých, ktorí riskujú, že stratia vlastnú dušu.

Pre Dominika svätosť nie je utópiou. Je možné stať sa svätým. Cestou k tomu je žiť sväto svoju každodennosť, v neustálom a veľkodušnom plnení si svojich úloh, robiť dobro druhým, no predovšetkým byť radostným a veselým.

Snom Dominika bolo stať sa kňazom. Toto nemohol uskutočniť, zomrel ako 15-ročný, zato však naplno zrealizoval iný sen: zachovať svoju dušu pre Pána a získať pre neho aj ďalšie.

Jeho život sa stal pre každého rodiča a vychovávateľa studňou, z ktorej možno čerpať usmernenia, či priam jasné pravidlá v neľahkej práci pre výchove mladých a v ich sprevádzaní pri osobnostnom i duchovnom vyzrievaní.

A na záver ešte jedno mimoriadne a nepoznané miesto: nad Chamois, v Alpách, na Col Clavalité vo výške 2500 metrov nad morom, stojí kamenný kostolík. Biskup z Aosty ho zasvätil Dominikovi v roku 1974. Kľúč a starostlivosť má farár v Chamois a osobitný patronát majú príbuzní pána Amata Gorreta z Valtournenche, do písmena fascinovaného donom Boscom a Dominikom Saviom, ktorý tento kostlík postavil. Vždy 2. augusta sa tam koná stretnutie prateľov, nechýba svätá omša, niekedy aj pod holým nebom, keďže kostolík pojmä iba asi päťdesiat veriacich.

utorok, 21. februára 2012

Životopisy nových kardinálov ukazujú, že v Cirkvi je to pestré

Kardinál Dolan z New Yorku.
Toto bolo už štvrtý raz, čo pápež Benedikta XVI. ustanovil (kreoval) nových kardinálov. V sobotu 18. februára pribudli medzi pápežových najbližších spolupracovníkov, ktorí mu osobitne pomáhajú „v jeho službe jednoty a evanjelizácie“, 22 noví členovia. Aktuálne má kardinálsky zbor 213 členov vrátane tých, ktorí majú nad 80 rokov a už nemôžu voliť v konkláve. Kardinálov voliteľov je 125, no v najbližšom čase niektorí dosiahnu vek 80 rokov.

Pri štyroch doterajších konzistóriách pápež kreoval dokopy 88 kardinálov, z nich je 62 aktuálnych voliteľov. To znamená, že v najbližšom konkláve pre voľbu nového pápeža bude vyše polovica kardinálov „od Benedikta“. Medzi kardinálmi voliteľmi však nie je ani jeden Slovák. Kardináli Jozef Tomko (11. 3. 1924) i Ján Chryzostom Korec (22. 1. 1924) sú totiž už bližšie k deväťdesiatke. Cirkev v Čechách a na Morave zastupuje medzi voliteľmi okrem kardinála Vlka, ktorý 17. mája dosiahne 80-tku, nový pražský kardinál dominikán Dominik Duka.

Pri každom zo svojich štyroch konzistórií Benedikt kreoval aj niekoľkých kardinálov s vekom nad 80 rokov. V novembri 2010 dokonca historicky najstaršieho: taliansky kardinál a hudobník Domenico Bartolucci mal vtedy 93 rokov, 6 mesiacov a 13 dní. Ešte žije.

Nasledovné riadky sú len jemným naznačením, kto sú noví kardináli.


Belgičan, kardinál Julien Ries (1920) dlhé roky vyučoval na Université Catholique v Louvain-la-Neuve históriu náboženstiev. Dá sa povedať, že je doma vo svete „nekresťanov“.

New Yorkský kardinál Timothy Michael Dolan (1950), ktorého za oceánom volajú „americký pápež“ je jedným z najvplyvnejších katolíkov „made in USA“ a lídrov medzi „tvorivými konzervatívcami“. Tí stoja nohami na strane modernity a hlavou sú celkom ponorení v pravej katolíckej náuke. Má meter osemdesiat a rád sa smeje.

Kardinál Giuseppe Betori (1947), arcibiskup Florencie, bol od r. 2001 do r. 2008 sekretárom talianskej biskupskej konferencie a pravou rukou jej vtedajšieho predsedu kardinála Ruiniho. Mal čo dočinenia s organizovaním Svetových dní mládeže v roku 2000 v Ríme, a je biblistom.

Kardinál Giuseppe Bertello (1942) pôsobí od roku 1971 v diplomatických službách Vatikánu. Videl svet: bol na nunciatúrach v Sudáne, Turecku, Venezuele, Ghane, Togu, Benine, Rwande (tam bol práve v najkrvavejšom období občianskej vojny medzi Tutsi a Hutu v roku 1994 a vojaci OSN mu vtedy radili opustiť krajinu) i v Mexiku. A bol aj ako reprezentant Svätej stolice pri Organizácii spojených národov v Ženeve.

Piemonťan Domenico Calcagno (1943) na svojej ceste povolania vstúpil do seminári po smrti otca, a hoci veľmi túžil po misiách, jeho biskup kardinál Giuseppe Siri ho poslal študovať do Ríma. Biskupom je od roku 2002.

Pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka (1943) je z rehole dominikánov. Občianske meno má Jaroslav. Po piatich rokoch kňazstva mu komunisti odobrali súhlas pre pastoráciu a ďalších 15 rokov pracoval v Škoda Plzeň. V reholi bol magistrom novicov, neskôr provinciálom. V roku 1981 ho štátna moc odsúdila a sedel vo väzení v Plzni, v tom čase tam bol väznený aj Václav Havel.  V roku 1998 sa stal biskupom v Hradci Králové.

Taliansky kardinál Francesco Coccopalmerio (1938) je profesor kánonického práva, pochádza z prostredia ambroziánskej Cirkvi v Miláne.

Kardinál Giuseppe Versaldi (1934) už v prvej slohovej práci v škole napísal na tému, čo chceš robiť keď budeš veľký: kňaza.

Diplomat a misionár v jednej osobe je kardinál Fernando Filoni (1946). V rokoch 2001-2006 bol na nunciatúre v irackom Bagdade. Nechcel opustiť krajinu, napriek spojeneckému  bombardovaniu. Bol tam vtedy jediným „západným“ diplomatom. Aktuálne je prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Jeho predchodcom v tomto úrade bol v rokoch 1985 až 2001 kardinál Jozef Tomko.

Kardinál Manuel Monteiro de Castro (1938) je „spovedníkom Svätej Rímskej Cirkvi“. Pôsobil na viacerých nunciatúrach, bol aj stálym pozorovateľom pri Svetovej organizácii OSN pre cestovný ruch.

Brazílčan kardinál João Braz de Aviz (1947) stojí na čele kongregácie pre rehoľníkov. Študoval teológiu v Ríme a bol v kríze opustiť kňazstvo. Spoznal hnutie Fokoláre a dnes sa stará o vzťahy medzi Vatikánom a 900 tisíc rehoľnými osobami po celom svete.

„Už tvoj brat študuje za kňaza, na ďalšieho nemáme.“ Sýrsko-malabarský arcibiskup z Indie, George Alencherry (1945), šieste z desiatich detí roľníckych rodičov, sa takmer nestal kňazom. Biskup ho ale podporil, poslal študovať dokonca na Sorbonu do Paríža. Aby sa ako biskup naučil novú reč tamil, chodil a navštevoval svojich veriacich u nich doma.

Siedmy čínsky kardinál John Tong Hon (1939) sa narodil nekatolíckym rodičom. Po vojne roku 1945 sa rodina obrátil na katolícku vieru. Príklad dobroty misionárov ho priviedol ku kňazstvu. V seminári v Hong Kongu vyučoval aj čínsku filozofiu. Aktuálne arcibiskup Hong Kongu je aj tamojším rodákom.

Kardinál Karl Josef Becker (1928) vstúpil k jezuitom ako dvadsať ročný. Od štúdií až po záver profesorskej kariéry bol na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Venoval sa osobitne aj štúdiu Tridentského a Druhého vatikánskeho koncilu. V roku 2003, keď šiel do penzie, bol na ceremónii prítomný aj vtedy kardinál Ratzinger.

Malťan s medzinárodnou povesťou, to je augustinián kardinál Prosper Grech (1925). Narodil sa na Štedrý deň, študoval aj v Oxforde a Cambridge, a ako konzultor Kongregácie pre náuku viery si získal dôveru Jozefa Ratzingera. Bol aj apoštolským vizitátorom seminárov v Indii.

Rodák z Bronxu, kardinál Edwin Frederick O’Brien (1939), stratil otca ako 14- ročný a kým mama predávala noviny a robila sekretárku, o troch chlapcov sa starala židovská rodina. Ako kňaz pôsobil aj na Vojenskej akadémii West Point ako kaplán, s vojakmi šiel aj do Vietnamu v rokoch 1970-71. Neskôr bol desať rokov vojenským arcibiskupom v USA. Aktuálne je arcibiskupom najstaršej severoamerickej diecézy v Baltimore.

Kardinál Thomas Christopher Collins, arcibiskup Toronta, ako arcibiskup v Edmontone sedem rokov napĺňal svojimi katechézami katedrálu. Je veľmi otvorený voči svetu médiá, študoval biblistiku. Vyučoval dokonca anglickú literatúru.

Španielsky kardinál Santos Abril y Castelló (1935) ako vatikánsky diplomat pôsobil aj v Juhoslávii, v rokoch keď sa rozpadala. Naposledy pôsobil v Bosne-Herzegovine.

Vyšší arcibiskup rumunských gréckokatolíkov, kardinál Lucian Mureşan (1931), zažil ako komunisti roku 1948 zrušili gréckokatolícku Cirkev. Až do 1990 pracoval ako robotník, pričom tajne napredoval na ceste duchovného povolania. Je aj predsedom gréckokatolíckej komisie pre dialóg s pravoslávnym patriarchátom v Bukurešti.

Kardinál Willem Jacobus Eijk (1953) je predseda holandskej biskupskej konferencie, odborník na bioeticu. Od roku 2007 je arcibiskupom Utrechtu a 70-tym nástupcom sv. Willibrorda (zomrel r. 739), apoštola Frízov.

Taliansky kardinál Antonio Maria Vegliò (1938) pôsobí v orgánoch Rímskej kúrie, je predsedom Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich. Pôsobil ja na viacerých nunciatúrach, napr. v Kuvajte.

Berlínsky arcibiskup kardinál Rainer Maria Woelki (1956) pochádza z Kolína. Bol sekretárom kardinála Joachima Meisnera v Kolína, neskôr jeho pomocným biskupom. Iba od júla 2011 vedie Cirkev v Berlíne. V Ríme má titulárny kostol sv. Jána Maria Vianneya.


Predošlý pápež Ján Pavol II. počas svojich deviatich konzistórií nie vždy menoval aj nad 80-tnikov, naopak, niekoľko krát vzhľadom na rôzne politické pomery kreoval viacerých kardinálov formou „in pectore“. Ich mená boli zverejnené až po niekoľkých rokoch. Blahoslavený Ján Pavol II. však drží rekord v počte nových kreovaných kardinálov: pri konzistóriu 21. februára 2001 ich bolo až 42, z nich až 38 voliteľov.

Spracované podľa vaticaninsider.it

štvrtok, 9. februára 2012

Concetti morali fondamentali - R. Spaemann

Breve presentazione e recensione critica originale.

Il libro di Robert Spaemann, filosofo e teologo tedesco nato a Berlino nel 1927 (sull’imagine), è composto da otto brevi capitoli, nei quali lui espone i concetti morali fondamentali. I capitoli trattano le domande come la relatività del bene e del male, il principio di piacere e di realtà, l’interesse proprio e il sentire del valore, che cosa è la giustizia, io e gli altri, se il fine giustifica i mezzi, se si deve sempre seguire la propria coscienza, in base a che cosa una azione è buona o cattiva, come affrontare il destino.
Per mezzo del linguaggio abbastanza popolare, con lo stile semplice, chiaro, diretto, e con gli esempi molto concreti e comuni per la vita sono esposti in questo libro quelli che sono generalmente considerati i concetti morali fondamentali. Concetti utili, anzi basali, fondamentali per capire che cosa significa la morale nella vita.
Il libro è un bell’esempio di come esprimere, descrivere ed esporre la base fondamentale per vivere bene. E come farlo in poche parole, addirittura pagine.

Recensione critica originale

Già il titolo stesso del libro – concetti morali fondamentali – apre un tal ampio spettro di possibili riflessioni quanto numerose sono le dimensioni di vita. Se uno legge il libro nella società trovatasi in crisi economica e dei valori, e lo legge dal punto di vista comunicativo ed educativo, già sta dinanzi a dei bei pensieri concreti.

Vari economisti e anche i personaggi dell’ambito filosofico mirano l’attenzione umana, nella crisi attuale, verso la domanda sui valori e verso un eccesso del consumo e del piacere, verificatosi sia a livello della direzione delle istituzioni economiche, finanziari e dei processi del mercato globale, sia nel mondo della comunicazione sociale, soprattutto nell’industria del divertimento. Robert Spaemann nel libro afferma: Un certo livello dell’eccesso non è buono per l’uomo, perché causa la cecità riguardo al valore delle cose. Questa cecità, oppure mancanza dei valori negli ambiti economico-finanziari e della comunicazione provoca, se proprio non esige, un dibattito sui concetti fondamentali morali. Secondo Spaemann c’è la necessità di parlare sull’etica perché altri presentano proprio l’opposto. E questo “opposto” oggi si manifesta tanto nella vita liberata da qualsiasi norma morale.

A collegare i valori morali e l’educazione, o meglio a collegare la loro sempre più sperimentata mancanza nella società odierna, ci spinge anche il ragionamento presente nel libro. Per il percepire dei valori, necessario per discernere il bene e il male, che il relativismo reggente confonde molto, ci vuole non tanto l’argomentazione razionale ma piuttosto l’esperienza basale, proposta dai processi educativi. I fondamenti morali nella profondità dell’uomo sono essenzialmente connessi con l’educazione ricevuta.

Per cominciare a parlare con la gente di oggi, specialmente con i giovani sull’etica, sul bene e sul male, ci vuole il dialogo e delle esperienze comuni. Personalmente mi sembra che un tal punto comune per cominciare il dibattito sull’etica potrebbe essere un accordo su questo: le cose, che stanno fuori di noi (molte ci sono state prima della nostra nascita) e le altre persone, tutto questo è nella sua esistenza indipendente da noi. E riconoscendo che anche il funzionamento dei nostri orecchi e dei nostri occhi si fonda sulle proprie regole, accettiamo che la realtà – la materia, la natura, gli organismi – porta le proprie regole di funzionamenti, di esistenza. Questo come punto comune per cominciare il dibattito sull’etica.
Questo è un punto a me molto piaciuto anche nel libro di Spaemann. Più che un punto è forse un filo rosso attraversante almeno vari se non tutti i capitoli: rispetto alla realtà, alla natura della materia e degli organismi, alle regole in essi iscritte.

Se poi evidenziamo che nella nostra vita ciò che desideriamo di più o anche più spesso sia soprattutto “la fine” della pressione delle esigenze in una società tecnologico-produttiva, possiamo capire meglio perché si perdono i valori morali: perché per vivere bene bisogna capire cosa si desidera. Ma noi, desiderando solo “il venerdì sera”, solo “le vacanze” dopo la pressione dell’ordine produttivo, non abbiamo proprio più forza di desiderare “il bene più alto”. Bisogna però indicare che questa situazione è innaturale all’uomo e così la vita umana è consegnata al destino estraneo. Così rimane solo l’edonismo negativo, mirato a evitare l’incomodità. Non si vede neanche possibile l’edonismo positivo – desiderare il piacere.

Il fenomeno di non desiderare nessun “bene più alto” oltre “la fine di pressione produttiva” influisce anche nel giornalismo. Se il mancare dei vari desideri provoca la mancanza della conoscenza dei valori (il valore delle persone, delle situazioni, d’un comportamento), come può uno confrontare e oggettivizzare i propri desideri e interessi? Se al giornalista manca l’esperienza dei valori, beni più alti, e del loro discernere, con grandi difficoltà troverà la base per confrontare e individuare varie qualità della realtà sulla quale va a informare. Allora ci vuole un impegno per imparare a discernere e a differenziare varie qualità. Un comunicatore andrebbe contro la natura della sua missione se fosse un ebete che non riconosce un certo ordine dei valori presenti nella realtà.

E questo vale tanto più quanto più è vero, che anche il comunicatore si deve spesso confrontare con le proprie emozioni e passioni rispetto ai fatti, eventi di cronaca o dinanzi le espressioni di qualche personaggio. Il giornalista non può lasciarsi accecare da essi. Se non riconosce il vero ordine dei valori, rischia di confondere l’informazione con la presentazione di se stesso (delle sue posizioni emozionate). Sì che un giornalista non può essere senza la passione per il suo lavoro, per la verità, però è responsabile anche di acquistare la capacità di discernere in modo giusto l’ordine e le proporzioni delle qualità, dei valori della realtà.

Per l’ambito della comunicazione sembra molto interessante anche il ragionamento di Spaemann sulle buone azioni. Quel giornalista che ha acquistato la capacità del discernere il valore della realtà è più capace di adempire più professionalmente la sua missione. Perché le sue azioni giornalistiche diventano delle “azioni buone” proprio quando corrispondono con l’ordine della realtà.

Dalla realtà della relazione con una persona degna di rispetto si conoscono alcune azioni che mai si possono svolgere. Queste azioni creano il confine inferiore del nostro comportamento. Immanuel Kant così scrisse: “In nessun comportamento è permesso usare ne’ se stesso ne’ l’altro come mezzo.”

Un elemento grave di questa realtà è costituito dalla relazione fiduciosa tra il giornalista e il lettore. Qui si trova il posto per chiarire anche il “non valore” dell’inganno.
Bisogna però chiarire prima il fatto della lingua (parlata e scritta). Essa è un mezzo proprio per l’esprimersi dell’uomo. Se si usa la lingua solo come un mezzo per un altro scopo, anche la persona umana è abusata. Chi allora inganna, dice, scrive, pubblica le bugie, inganna un altro che da un lato giustamente si fida di lui e dall’altro viene privato di poter accedere adeguatamente alla realtà per svolgere così in modo giusto le proprie scelte e azioni. In caso d’inganno la lingua è strumentalizzata. La persona, tutta l’integrità della persona umana, mai può essere strumentalizzata. In caso contrario viene meno.

Alla fine mi piace rilevare un elemento che collegato al tema della crisi si mostra come una propria sfida per i comunicatori. Loro, immersi nella complessità della società globale e delle sue dinamiche spesso deformate dal relativismo morale, sono in pericolo di presentare soprattutto il male (le minacce, la cronaca nera, i delitti, …), e omettono tutto il bene che – nonostante tutto – si fa. Invece nient’altro incoraggia, tanto più nella fase di crisi, così come buoni esempi. “Exempla trahunt”. Un comunicatore è chiamato secondo la relazione rispettosa con la realtà e con il suo lettore a servire onestamente la verità intera.

Con Spaemann sono allora molto convinto che ciò che costituisce l’uomo come buono è un essenziale comportamento di’assenso e di rispetto per la realtà. Anzi, direi passione per la realtà. Non siamo noi il centro del mondo, ma noi ne facciamo parte e con un coinvolgimento personale attivo aiutiamo a migliorare ciò che possiamo.
Voglio ringraziare Spaemann per il suo pensiero: per vivere bene abbiamo bisogno di vivere in amicizia con se stessi e con la realtà, e di riconoscere e con benevolenza perdonare anche la limitatezza propria e quella degli altri. Ci viene in aiuto la conoscenza unita all’amore.

utorok, 31. januára 2012

Ako Don Bosco napomohol matematickej revolúcii

Malý Giovanni Bosco nepočítal kilometre, ktoré „prechodil“ z Becchi do Morialda k donovi Callosovi do školy. Nepočítal, lebo kilometre boli pre neho vtedy ešte zrejme „španielskou dedinou“. Ale napokon sa s nimi „popasoval“ priam famózne.

Ako prvé na území dnešného Talianska bolo asi Sicílske kráľovstvo, kde už v roku 1787 vnímali potrebu zreformovať systém mier a váh. V Neapole začiatkom 19. storočia so záujmom sledovali reformu, ktorú robili Francúzi. Paríž prijal desiatkový metrický systém už v decembri 1799. A hoci s tým bolo veľa byrokratických ťažkostí, inšpirovaní Neapolčania ustanovili ministerskú komisiu pre zrovnanie antických mier s novým systémom. Tamojší minister vnútra dokonca vyzval farárov, aby nový systém rozširovali z kazateľníc.

Na severe v Piemonte mala francúzska reforma svoj hlboký ohlas. Sardínske kráľovstvo, ktoré v čase mladosti dona Bosca zahŕňalo aj Piemont, vydalo 11. septembra 1845 dekrét o zrušení platnosti všetkých doterajších mier a váh a o ich nahradení novým desiatkovým metrickým systémom. Definitívne mala byť reforma podľa dekrétu zrealizovaná k 1. januáru 1850. Koľkých ľudí „postihla“ táto matematická revolúcia? Sardínske kráľovstvo malo v roku 1838, podľa údajov vtedajšej Regia Commissione Superiore  di Statistica, 4 650 368 občanov. Bol to jeden z najľudnatejších štátov Európy v tom čase. A Turín bol z tohto pohľadu skutočne veľkomestom, mal 117 072 obyvateľov, čo znamenalo, že bol najväčším mestom kráľovstva.

Dekrét bol teda publikovaný v septembri 1845. Don Bosco bol už 4 roky kňazom, venoval sa chudobným chlapcom a v tom čase ho už niektorí chceli zavrieť do blázinca. On však, citlivý na sociálne zmeny, napísal a publikoval v roku 1849 brožúru „Desiatkový metrický systém v zjednodušenej podobe“ (voľný slovenský preklad talianskeho titulu: Il sistema metrico decimale ridotto a semplicità, preceduto dalle quattro prime operazioni dell'aritmetica, ad uso degli artigiani e della gente di campagna). Mal pred očami svojich chlapcov ale aj ich rodiny, predovšetkým tie na vidieku, roľnícke. Pomery poznal veľmi dobre, veď z takého prostredia sám pochádzal. No neostal len pri brožúre. Jeho duch, zanietený za konkrétne dobro duší, ho viedol hľadať čo najprístupnejšie cesty, aby pomohol ľuďom osvojiť si tento nový systém mier a váh. A tak napísal scenár pre malé divadielko, komédiu. Aby sa ľudia učili novej matematike príjemnejším spôsobom. Škola hrou. Malo to veľký ohlas a sám abate Ferrante Aporti (zomrel roku 1858 v Turíne), v Piemonte vtedy veľmi uznávaný školský teoretik a zakladateľ škôl, komentoval divadielko slovami: „Bosco nemohol vymyslieť účinnejší nástroj na ľudové rozšírenie desiatkovej metrickej sústavy; tu sa ju ľudia učia a ešte sa pritom aj nasmejú.“

pondelok, 30. januára 2012

Janko Gazdík

Tá fotka vyjadruje veľmi veľa. Čím viac hodín prešlo od momentu, keď som ju urobil, tým viac si uvedomujem krásu toho momentu. Prichádzal som z vlakovej stanice Nuovo Salario ku komplexu našej saleziánskej univerzity... Brána vchodu smerom ku novej veľkej knižnici bola otvorená a keďže som mal ešte dostatok času, reku idem mrknúť dnu, ešte som v tejto knižnici nebol. A tu, na vstupných dverách „celouniverzitnej“ knižnice, oznam. Je bežný pondelok, pracovný – študijný deň, ale... „Dnes zatvorené od 10.00 do 11.30“ stojí rukou dopísané na ozname o zádušnej omši za nášho saleziána Janka Gazdíka. Slovenský koadjútor, strávil v komunite na univerzite veľa rokov.

„Rasťo, včera som bola za ujom Jankom, má sa veľmi zle, myslím, že sú to jeho posledné dni, možno týždne,“ povedala mi v sobotu 21. januára jedna známa Slovenska, keď sme sa stretli v Ríme na Dňoch spirituality. „Nepôjdeme ho zajtra navštíviť? Nedeľa, pokecáme aj s Mišom Vojtášom...“ Šli sme, urobil som si oddychové nedeľné popoludnie. Inferméria, ako sa v talianskom saleziánskom prostredí hovorí oddeleniu starostlivosti o chorých, a aj starých často už len ležiacich spolubratov saleziánov, je na prvom poschodí, v trakte hneď vedľa vestibulu univerzity. Nebol som tam ešte. Uja sme našli naozaj v bolestnom stave. Už s nami nekomunikoval, iba občas rukou čosi naznačil, vnímal nás, ako tak. Bol „pod liekami“ proti bolesti, a tie robili svoje. Hodnú chvíľu som ho držal za ruku, vychudnutú, zvráskavenú... Tými rukami on pred rokmi, keď bol na istý čas v Bratislave, v saleziánskom vydavateľstve vypomáhal v expedícii kníh. Aj to mi vyplavili spomienky, keď som ho držal a ticho vnímal jeho bolestný stav. Pomodlili sme sa s ním jeden saleziánsky Zdravas, dali sme mu s Mišom požehnanie, ale to on už medzitým zaspal. Ticho sme odišli.

O pár dní, v piatok 27. januára večer, bol Mišo aj s ďalšími spolubratmi pri ňom, keď naposledy vydýchol. Zomrel veľmi pokojne.

A dnes bol pohreb. Pohreb saleziána koadjútora, ktorý sa takmer dožil 85-ky, chlap pevného charakteru, zocelený mnohými trápeniami v živote. Snáď sa mi podarí jeho „nekrológ“ napísať v najbližších dňoch. Pochovávať ho prišiel kardinál Jozef Tomko, len o pár rokov starší od Janka. Boli rodáci, delilo ich len 10 km. A v cudzine sa z nich stali veľkí priatelia. „Bolo mi povinnosťou prijať Vaše pozvanie predsedať túto svätú omšu,“ nejako tak, ak si dobre pamätám, to otec kardinál vyjadril na začiatku. Čo všetko – aj priateľstvo s obyčajným, jednoduchým „záhradníkom“, chlapom navyknutým na tvrdú prácu, saleziánom – sa skrýva v živote veľkého slovenského kardinála.

Keď sme vstúpili zo sakristie v sprievode do kostola, ostal som v nemom úžase. Bol plný koncelebrujúcich kňazov spolubratov saleziánov. Medzi nimi aj pár Slovákov, aj diecéznych kňazov z Pápežského kolégia, na čele s rektorom. Veď ujo Janko strávil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda celých 24 rokov. Je tam inak zapísaný!

A napokon. Uvedomil som si veľkosť obyčajného, jednoduchého, pracovitého a zbožného koadjútora, keď na záver eucharistie čítali kondolencie: zaslali ich nielen hlavný predstavený saleziánov, ale aj ďalší kardinál salezián Farina, arcibiskup Cyril Vasiľ, košický arcibiskup Bernard Bober – v Košiciach si spomenuli na skromného starého saleziána koadjútora, ktorý od vojny žil v zahraničí – a ďalší štyria saleziánski biskupi, všetci nejako spojení s touto našou Pápežskou saleziánskou univerzitou. Tu ho pravdepodobne zažili, spoznali... skromného, pracovitého koadjútora. Ujo Janko Gazdík, toľkých ste mali radi. A dnes sa to s vďakou ukázalo v plnej miere. Už na dverách knižnice. Bohu vďaka.