Janko Gazdík

Tá fotka vyjadruje veľmi veľa. Čím viac hodín prešlo od momentu, keď som ju urobil, tým viac si uvedomujem krásu toho momentu. Prichádzal som z vlakovej stanice Nuovo Salario ku komplexu našej saleziánskej univerzity... Brána vchodu smerom ku novej veľkej knižnici bola otvorená a keďže som mal ešte dostatok času, reku idem mrknúť dnu, ešte som v tejto knižnici nebol. A tu, na vstupných dverách „celouniverzitnej“ knižnice, oznam. Je bežný pondelok, pracovný – študijný deň, ale... „Dnes zatvorené od 10.00 do 11.30“ stojí rukou dopísané na ozname o zádušnej omši za nášho saleziána Janka Gazdíka. Slovenský koadjútor, strávil v komunite na univerzite veľa rokov.

„Rasťo, včera som bola za ujom Jankom, má sa veľmi zle, myslím, že sú to jeho posledné dni, možno týždne,“ povedala mi v sobotu 21. januára jedna známa Slovenska, keď sme sa stretli v Ríme na Dňoch spirituality. „Nepôjdeme ho zajtra navštíviť? Nedeľa, pokecáme aj s Mišom Vojtášom...“ Šli sme, urobil som si oddychové nedeľné popoludnie. Inferméria, ako sa v talianskom saleziánskom prostredí hovorí oddeleniu starostlivosti o chorých, a aj starých často už len ležiacich spolubratov saleziánov, je na prvom poschodí, v trakte hneď vedľa vestibulu univerzity. Nebol som tam ešte. Uja sme našli naozaj v bolestnom stave. Už s nami nekomunikoval, iba občas rukou čosi naznačil, vnímal nás, ako tak. Bol „pod liekami“ proti bolesti, a tie robili svoje. Hodnú chvíľu som ho držal za ruku, vychudnutú, zvráskavenú... Tými rukami on pred rokmi, keď bol na istý čas v Bratislave, v saleziánskom vydavateľstve vypomáhal v expedícii kníh. Aj to mi vyplavili spomienky, keď som ho držal a ticho vnímal jeho bolestný stav. Pomodlili sme sa s ním jeden saleziánsky Zdravas, dali sme mu s Mišom požehnanie, ale to on už medzitým zaspal. Ticho sme odišli.

O pár dní, v piatok 27. januára večer, bol Mišo aj s ďalšími spolubratmi pri ňom, keď naposledy vydýchol. Zomrel veľmi pokojne.

A dnes bol pohreb. Pohreb saleziána koadjútora, ktorý sa takmer dožil 85-ky, chlap pevného charakteru, zocelený mnohými trápeniami v živote. Snáď sa mi podarí jeho „nekrológ“ napísať v najbližších dňoch. Pochovávať ho prišiel kardinál Jozef Tomko, len o pár rokov starší od Janka. Boli rodáci, delilo ich len 10 km. A v cudzine sa z nich stali veľkí priatelia. „Bolo mi povinnosťou prijať Vaše pozvanie predsedať túto svätú omšu,“ nejako tak, ak si dobre pamätám, to otec kardinál vyjadril na začiatku. Čo všetko – aj priateľstvo s obyčajným, jednoduchým „záhradníkom“, chlapom navyknutým na tvrdú prácu, saleziánom – sa skrýva v živote veľkého slovenského kardinála.

Keď sme vstúpili zo sakristie v sprievode do kostola, ostal som v nemom úžase. Bol plný koncelebrujúcich kňazov spolubratov saleziánov. Medzi nimi aj pár Slovákov, aj diecéznych kňazov z Pápežského kolégia, na čele s rektorom. Veď ujo Janko strávil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda celých 24 rokov. Je tam inak zapísaný!

A napokon. Uvedomil som si veľkosť obyčajného, jednoduchého, pracovitého a zbožného koadjútora, keď na záver eucharistie čítali kondolencie: zaslali ich nielen hlavný predstavený saleziánov, ale aj ďalší kardinál salezián Farina, arcibiskup Cyril Vasiľ, košický arcibiskup Bernard Bober – v Košiciach si spomenuli na skromného starého saleziána koadjútora, ktorý od vojny žil v zahraničí – a ďalší štyria saleziánski biskupi, všetci nejako spojení s touto našou Pápežskou saleziánskou univerzitou. Tu ho pravdepodobne zažili, spoznali... skromného, pracovitého koadjútora. Ujo Janko Gazdík, toľkých ste mali radi. A dnes sa to s vďakou ukázalo v plnej miere. Už na dverách knižnice. Bohu vďaka.