pondelok, 24. septembra 2012

Dieťa medzi chlapmi


Pamätám si to dosť dobre. Bol som ešte malý, veľmi malý chlapec. Boli u nás doma. Opäť raz. Vraj chodili po krajoch Galiley, hore na severe. Ale zase sa vrátili k nám. Do nášho Kafarnauma, k moru. Mama a sestra chystali obed a ja som sedel vo dverách do veľkej izby a sledoval som ich. Ježiš sedel v rohu, pod oknom, a môj otec, jeho brat ujo Ondrej a ostatní desiati sedeli dookola, opretí o steny. Musel by som mať dvanásť, aby som mohol sedieť medzi nimi a počúvať a rozprávať aj ja. Lenže to bolo ešte ďaleko. Mal som ani nie šesť. Tak som sedel len vo dverách, či vlastne pred dverami, či za dverami...
V istej chvíli však Ježiš na mňa kývol – poznal ma a mal ma rád – kývol, aby som vošiel dni. Šiel som rovno k nemu. Pozdravil ma ako vždy, frčkou do nosa a veľkým úsmevom. Vyzeral tajomne a nič nevravel. Len ma chytil a postavil doprostred izby. A žmurkol na mňa. Pochopil som, že chce, aby som tam chvíľu ostal stáť. Bez strachu. Lenže... Bol tam môj otec i ujo, a boli tam aj ujo Jano a Jakub, a oni ma občas vedeli vyhrešiť, keď som prestúpil nejaký príkaz nášho náboženstva. Všetci tí dvanásti dospelí muži pozerali na mňa. Chvíľu bolo ticho. Bál som sa. Ježiš ale ešte raz prišiel ku mne, kľakol si tak, aby mi pozeral rovno do očí, a objal ma. Tak veľmi kamarátsky. Povedal potom niečo, čo som nie celkom chápal. Ale keď o pár minút na mňa žmurkol môj otec, tak som sa prestal nad tým zamýšľa... Zvláštne bolo, že odvtedy vždy, keď otec prišiel domov, tak ma objal aj on. Tak ako to urobil Ježiš. Ba, keď mal čas, teda, keď občas bol doma – lebo inak väčšinou bol s Ježišom, kým Ježiš žil – ale keď bol doma, tak sa s nami často aj hral. A po večeroch nám potom rozprával o Ježišovi, že on je náš Mesiáš.
Keď som potom vyrástol, môj otec už bol preč. Odišiel ďaleko, hovorili, že na sever, do Sýrie, do veľkého mesta Antiochia. Kvôli tým veciam okolo Ježiša. Zostala s nami v Kafarnaume už len mama a starká. Od mamy som sa dozvedel, prečo ma Ježiš vtedy objal. Mama to vtedy zazrela, a navždy si to zapamätala. Tí dvanásti, aj môj otec, sa vtedy hádali, kto je z nich väčší, skúsenejší, úspešnejší, chytrejší, múdrejší, mocnejší... Vtedy teda, keď ma Ježiš postavil do stredu našej veľkej izby, uprostred tých dvanástich chlapov, tak to bola jeho reakcia na ich hádku. Myslím, že v tom, ako ma objal, pozdravil a vôbec že ma postavil do stredu, akoby som bol v tej chvíli najdôležitejší, v tom všetkom im ukázal, ako je to s nami ľuďmi. A ako to náš Stvoriteľ chce. Nie porovnávanie sa, povyšovanie sa, závidenie, kariéra... ale prijatie, úcta, pozdrav... Počnúc od najmenších. Myslím, že ma Ježiš vtedy – mal som ani nie šesť – uznal ako vzácnu bytosť. Nemal vážnejší, dôležitejší argument. Ja, dieťa, som bol jeho argumentom. My deti sme vtedy doma nemali žiadnu vážnosť. Až po dvanástke, aj to iba chlapci. Dovtedy nás ani akoby nebrali na vedomie. A tak sa mi zdá, že Ježiš vtedy všetko postavil na hlavu. Teda vlastne naspäť na nohy. A seba stotožnil s dieťaťom. Kto prijme dieťa, dá mu úctu, objíme ho, pozve k sebe, rozpráva a hrá sa s ním, ten prijíma Boha.

(inšpirácia z Mk 9, 30-37)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára