Otázky, ktoré sa vracajú a ešte sa budú...

Keď občas čítam istý ekonomický web, ktorý nemá problém publikovať aj celkom protichodné ekonomické pohľady o súčasnej situácii v eurozóne i v iných častiach sveta, tak sa mi vracia otázka: Má zmysel rozmýšľať, kam to speje? Veď asi niet človeka, ktorý by to dnes vedel „prorocky“ odhadnúť. Ekonomickí experti, analytici, bankári skôr vnímajú veci pod jedným z mnohých uhlov a berú do úvahy len niektoré z množstva faktorov... Ďalší vezmú do úvahy iné faktory a ich záver je aj celkom opačný.

Situácia je veľmi pestrá, až niekedy neprehľadná a zdá sa, že je prakticky nemožné, aby tu bola nejaká moc, „svetová vláda“, „oni“, kto to všetko zo zákulisia riadi. Stačí si všimnúť, aké je programové vyhlásenie novej gréckej vlády. Žeby to niekto zo zákulisia manipuloval? To by som čakal, že potom Gréci pekne sklonia hlavy pred EÚ a hybaj ho šetriť a šporiť.

Oveľa praktickejšie sa mi vidí vnímať, že za tým, čo vytvára priebeh dní, mesiacov, rokov, beh vzťahov, spoločnosti, ekonomiky, kultúry – sú „skryté“ jeden alebo dva faktory.

Jeden, alebo prvý – ľudský. Obrázok z facebooku o tom, či je normálne že ten, kto kope do lopty zarába x-sto násobne viac než ten, kto zachraňuje životy, mi pripomenul, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť resp. pýtať za “hry“. Chlieb a hry. Prestať znižovať platy a dôchodky, žiadne nové dane, menej škrtenia výdavkov (pár bodov z vládneho programu novej gréckej vlády) a na druhej strane ceny nových technológií, filmového priemyslu, športu, sledovanosť rôznych reality show – čo sú ľudia ochotní platiť. Ľudský faktor. Človek prirodzene potrebuje jesť a hrať sa – byť občas ako dieťa. Chlieb a hry. Zúžené na tento dvojčlen dejiny poznajú mnohé obdobia, v ktorých práve toto rozhodovalo. Dnes, zdá sa, to nie je veľmi inak. Moderné štadióny – aj tie najnovšie pre ME a OH – nápadne pripomínajú Koloseum v Ríme: chlieb a hry.

Faktor druhý. Len pre tých, ktorí veria. Boh. Za dejinami je skryto prítomný a činný Boh, ktorý preplieta svoj plán pomedzi úplne konkrétne a každodenné ľudské rozhodnutia od pribrzdenia či dupnutia na plyn na oranžovú až po zasadanie MMF a americké prezidentské voľby. Verím v Boha. Pozerám sa na svet aj takto. Boh pôsobí a „menežuje“.

Takže otázky sa vracajú... kam to všetko speje? Ako? Prečo je toľko rôznych názorov až po konšpiračné teórie? A prečo je tá ekonomika taká rozhodujúca?

V momente, keď prichádzajú či vracajú sa otázky, človek často nemá hneď aj odpoveď. Niekedy aj dosť dlho ...

Iné otázky sa mi však vracajú, keď čítam články komentátorov či blogy, ktoré sa venujú tomu, ako je to kritické so svetom ... ekonomika, ekológia, ľudské práva, slušná výchova (zostaňme len pri bežnej úcte k starším). Z mnohých strán sa zdá, celkom reálne, že nás čakajú ťažšie roky. „Lepšie už bolo a tak skoro nebude.“

Tá vracajúca sa otázka je... a teda? Čo s tým robíme? Ako je možné, že hoci chápeme „slepotu“ neustáleho zadlžovania sa tak jednotlivých spotrebiteľov ako aj celých štátov, tak napriek tomu stále hovoríme o potrebe riešení, ktoré prinesú rast ekonomiky a spotreby, o potrebe „nalievania“ peňazí (čo sú vlastne peniaze?). Ja len sedliacky rozmýšľam, či ten rast ekonomiky je myslený bez zvyšovania produkcie. Asi nie. Ale zvyšovanie produkcie rovná sa tlak na väčší konzumizmus, stále viac reklamy, stále viac a viac zdôrazňovania, že to a to si máš kúpiť, to a to a ešte to by si mal mať... vezmi si pôžičku, splácaj leasing... Žeby toto bolo riešenie? Keď sa vraví o potrebe oživenia trhu, myslí sa tým čo? Dynamika nakupovania, kolobehu peňazí...? Ale veď to nemá nič spoločné so skromnosťou, s úctou k prostrediu / stvoreniu, s rešpektovaním pravdy o tom, že človek je telesno-duchovná bytosť...

Stále sa mi vracia otázka, čo sa stane, ak fakt odmietneme v tejto nezávideniahodnej globálnej situácii vrátiť sa ku skromnosti a k inému štýlu života: nie „mať“ ale „byť“. Byť rodinou, manželmi, byť rodičmi, byť „dobrým človekom“, byť veselým, byť opatrovateľom záhrady sveta, byť „jeden z“ celého spoločenstva stvorenia. Ak budeme pozerať iba na ekonomické zachraňovanie situácie (čo hovoria trhy a burzy a indexy ratingových agentúr), tak potom to značí, že odmietame byť skromní. Máme pána „trh“. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.

Možno už ani nevieme, ako by to malo vyzerať, ako sa to „robí“... skromnosť. Myslím, že nás čaká táto škola a ako kresťania, Cirkev, môžeme byť – podľa vzoru Krista – prví, kto s tým príde. Skromnosť života, v úcte, vo veľkej vďačnosti, v pravej solidarite, v službe celému tvorstvu. Život človeka i záhrady-planéty nie je tovar...

Vracajú sa mi otázky. Ako bumerangy. ... Deväťročné dievčatko zahlásilo: keď budem veľká, kúpim si veľa peňazí. Hm...