nedeľa 14. novembra 2010

Keď Ján Pavol II. videl viac... a my sme niekedy tak ďaleko

Slovensko je v strede Európy. Môže to znamenať viac než sa zdá. Okrem mnohých pozitívnych vecí sme napríklad vzdialenejší alebo až ďaleko od Blízkeho východu, nielen geograficky; sme tiež viac zahľadení do seba, netrápime sa príliš „zvyškom sveta“; nemáme skúsenosti s imigráciou, nekonfrontujeme sa príliš s inými kultúrami, náboženstvami, farbami pleti, vojnami...

Ten maličký úvod preto, lebo tu v Taliansku si už po troch mesiacoch uvedomujem niektoré rozdiely / obohatenia. Napríklad aj v tom, koľko sa tu venujú v médiách Cirkvi, a to i ľavičiari, koľko sa venujú imigrantom, aj otázke utrpenia kresťanov na Blízkom východe... okrem toho, že sa nehorázne vŕtajú v tej svojej politike, akoby iných na svete okrem nich nebolo :D

... ale vážne. Chcem sa podeliť s niekoľkými postrehmi ku situácii kresťanov na Blízkom východe, zvlášť v ostatnom čase v Iraku. Keďže štúdium ma núti čítať a sledovať médiá, aspoň čosi z toho treba „vyprofitovať“. Možno aj pre vás...

Fakty v Iraku sú smutné a oprávnene znepokojujúce. Od začiatku invázie spojeneckých vojsk do tejto krajiny v roku 2003 zahynulo pre nenávisť voči viere v Krista 864 kresťanov. Pri útoku 31. októbra ich zahynulo priamo v sýrsko-katolíckej katedrále počas omše 58, z toho dvaja kňazi, pri oltári. Iracká polícia, ktorá napokon rukojemníkov v kostole oslobodila (celkovo bolo na bohoslužbe asi 120 veriacich), hovorí o úspechu. Lenže len pri samotnej oslobodzovacej akcii zahynulo 20 veriacich. Ďalších asi 30 ľudí sa zranilo. Úspech polície... Občas sa aj mne natíska hlúpa myšlienka, že to sú „malé čísla“. Pravda je taká, že sú to ľudské životy dotknuté nenávisťou voči viere iných. Pre doplnenie obrazu: jeden z najlepších talianskych vatikanistov, Andrea Tornielli, uvádza, že tento kostol, spolu s ďalšími, bol terčom útoku už aj 1. augusta 2004.

Kresťania sú v Iraku dvetisíc rokov a budovali túto krajinu. Hoci tvoria z 22 miliónov obyvateľov iba 3%, ak sa pozrieme na vzdelanosť krajiny, tak číslo narastie na 35%-né zastúpenie. Školstvo, nemocnice, charita sú silné stránky ich (našej) prítomnosti. Chápeme, kde tieto inštitúcie fungujú, je oprávnená nádej na rozvoj krajiny, na budovanie pokoja. Zdá sa, že toto niekomu nehrá do kariet. Pokojné spolužitie = prejav rastúceho Božieho kráľovstva v ľudských dušiach a vzťahoch – nielen kresťanov, vzdelávanie = toto veľké ľudské dobro, a starosť o slabých s úctou = ktorá je nielen svedectvom, ale aj prvkom kultúry...

Predseda talianskych europoslancov strany Pdl Mario Mauro v reakcii na situáciu po 31. októbri napísal v denníku il Giornale: „Prenasledovanie kresťanov majú na svedomí islamskí teroristi a fanatici, ale deje sa tiež pre nezáujem politických lídrov krajiny o menšiny. Medzi kresťanmi v Iraku vzrastá nezamestnanosť, množia sa prípady konfiškácie majetku rodín v mestách Bagdad a Mosul. ... Nezáujem irackých lídrov, ktorí kresťanom nepriznávajú miesto v irackej spoločnosti a ich ľudský a intelektuálny príspevok pre budovanie krajiny... Nepriateľstvo vládcov, diktatúr, totalitných ideológií voči kresťanstvu má rovnaký základ: komunity kresťanov dosvedčujú drámu ľudskej slobody zoči-voči moci. «Boh sa narodil, moc sa strachuje», napísal Józef Tischner, poľský kňaz a filozof.“ Toľko jeden taliansky europoslanec.

Biskup Atanase Matti Shaba Matoka, sýrsko-katolícky arcibiskup Bagdadu, pre agenútru Fides po tom hroznom útoku povedal: „Teror búcha na bránu. Chcú nás vyhnať preč a darí sa im to. Krajina je korisťou deštrukčných síl a terorizmu. Kresťania trpia stále viac a chcú opustiť (a aj opúšťajú) krajinu. Nemám viac slov.“

A hoci polícia hliadkuje okolo kresťanských kostolov, teroristi a radikáli útočia už priamo na domy kresťanov. Nad ránom 10. novembra v bagdadskej štvrti Doura, opäť útoky na rodiny kresťanov, kým tí ešte spali: 6 mŕtvych a 33 zranených. „Rodiny plačú, všetci chceme ujsť. Je to strašné!“ dodáva biskup Matoka. A viacerí biskupi z Iraku hovorili aj počas nedávnej Synody, že je plán dať kresťanov v Iraku do akéhosi geta na severe krajiny.

To, čo asi v slovenských médiách zapadlo pomedzi všetky politické naťahovačky o nahrávky a o prokurátora, je vyhlásenie Al-Kájdy dva dni po útoku na sýrsko-katolícku katedrálu. Oznámili hon na kresťanov. „Odteraz sú kresťania legitímnymi cieľmi. Všetci ste zapletení do vojny proti Islamu, preto si dávajte pozor na duše svojich nasledovníkov.“ Toto vyhlásenie citovali mnohé svetové agentúry... slovenský google mi to nejako neukázal.

V Taliansku Cirkev vyhlásila na 21. novembra deň modlitieb za kresťanov v Iraku. Slovensko je ďaleko od Blízkeho východu?

Vatikanista Andrea Tornielli na svojom blogu v reakcii na útok na katedrálu napísal aj nasledujúce myšlienky: „Ako nepripomenúť múdrosť staručkého pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 2003 všetkými silami prosil, aby sa nezačínala vojna v Iraku? Neexistuje ospravedlnenie pre krvavú diktatúru Sadáma Husajna, ale nemožno nijako zakryť ani to, že krajina sa po tejto úbohej vojne stala kanálom pre terorizmus, akým pred tým nebola. (Sadám nemal zbrane hromadného ničenia, nebol previazaný s Al-Kájdou, nemal nič s útokmi z 11. septembra 2001). Irak je v totálnom chaose, islamské frakcie šítov a sunitov medzi sebou zápasia, kresťanov chcú deportovať do osobitného geta na severe krajiny, ako to zaznelo na nedávnej Synode. Bol by som veľmi rád, keby všetci tí stúpenci „stretu civilizácií“ a „spravodlivej vojny“ proti terorizmu uznali, že Ján Pavol II. mal jednoducho pravdu.“

Pri pátraní po slovenskom internete som narazil aj na web farnosti Vysoké Tatry, kde majú článok k tejto téme. Vyberám z neho len krátky úsek, link je pod ním:
„Je to tragédia! Museli zomrieť dvaja ešte ani nie 30-roční kňazi! Boli to moji študenti. Obaja sa aktívne angažovali v biblickom apoštoláte, medzináboženskom dialógu a charitatívnych dielach. Farár Thaier viedol Centrum pre islam a farár Wasin sa staral o rodiny v núdzi. Budú nám chýbať,“ hovorí páter Vincent Van Vossel CSsR, ktorý žije v Bagdade 40 rokov.
http://www.rkctatry.sk/news/krestania-v-iraku-su-v-ohrozeni/

Možno aspoň vám, čo ste si to prečítali, to prinieslo nielen informácie, ale najmä podnet viery. Nemôžeme žiť ďaleko od seba. A potrebujeme pozerať na dejiny s pohľadom viery...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára