Pápeža vyžrebuje dieťa

Titul „pápež“ nepoužíva iba rímsky biskup. Nazýva sa tak aj hlava Koptskej pravoslávnej  cirkvi. Táto cirkev prítomná v Egypte, Etiópii a Eritrei má korene až v apoštolských časoch. Prvým biskupom v Alexandrii, vo vtedy druhom najväčšom meste rímskej ríše a v sídle rímskych guvernérov Egypta, bol evanjelista Marek. Kopti sa oddelili po Chalcedónskom ekumenickom koncile roku 451. Dnes tvoria v Egypte približne desať percent obyvateľstva a na ich čele stojí patriarcha z Alexandrie, ktorý používa titul pápež. V nedeľu 4. novembra vyžrebuje v poradí 118. koptského pápeža malé dieťa. Predchádzajúci pápež Shenouda III. zomrel v marci tohto roku.

Shenouda III., foto copticworld.org

Ako informuje taliansky server vaticaninsider.it, kandidátmi na nového koptského pápeža sú dvaja biskupi a jeden mních. Taký výsledok oznámili v káhirskej katedrále v pondelok 29. októbra po skončení volieb. Približne 2400 voličov vybratých spomedzi biskupov, mníchov, laikov a zástupcov rôznych kotpských organizácií rozdeľovalo svoje preferenčné hlasy medzi piatich kandidátov, ktorých vybrala volebná komisia patriarchátu.

Na záver dňa vyšli z volieb tri mená. Najznámejším kandidátom je pomocný biskup káhirskej diecézy Raffaele, narodený roku 1954. Vyštudoval medicínu a ako biskup od roku 1997 bol jedným z najbližších spolupracovníkov zosnulého pápeža Shenoudu III. Druhým kandidátom je biskup Tawadros (ročník 1952, vyštudoval farmáciu) z arcidiecézy Beheira v delte Nílu. V koptskej komunite je jedným z tých, ktorý presadzujú pokojné riešenie otázky spolužitia s moslimami, v duchu dialógu. Tretí kandidát na koptského pápeža je Raffaele Ava Mina, mních z kláštora svätého Minu v púšti na západ od Alexandrie. Narodil sa roku 1942 a vyštudoval právo. Bol blízkym spolupracovníkom už Cyrila VI., predchodcu Shenoudu III.

Spomedzi týchto troch kandidátov vzíde v nedeľu 4. novembra meno už 118. koptského pápeža. Počas slávnostnej liturgie v Katedrále svätého Marka v Káhire ho podľa pradávnej tradície tejto cirkvi vyžrebuje dieťa.

„Zveríme túto úlohu niektorému dieťaťu, prítomnému v katedrále – povedal biskup Pachomius, ktorý po smrti Shenoudu III. v marci tohto roku vedie koptskú cirkev. Páčilo by sa mi, keby to bolo dieťa koptov zo zahraničia, alebo postihnuté dieťa, alebo dokonca dieťa slepé.“ Fakt, že meno pápeža vyžrebuje dieťa, je pre koptov zviditeľnením Božej voľby.

Covey, Buber a plánovanie roka

Už dlhší čas som mal načatú útlu brožúrku od Martina Bubera „Il cammino dell´uomo“ (Cesta človeka). Predvčerom večer som dočítal poslednú kapitolku s názvom Tam, kde sme. A tam, kde som sa v tej chvíli nachádzal, v týždni, kedy naša komunita plánovala ako budeme fungovať tento ďalší rok, tam ten obsah zapadol.

Martin Buber (1878-1965) bol židovský filozof, pedagóg, „rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua“ (sk.wikipedia.org). A sprístupnil Západu bohatstvo chasidskej múdrosti. Knižočku Il cammino dell´uomo vydala Comunita di Bose v Taliansku. V tej poslednej kapitolke Buber začína tým veľmi známym príklad o hľadaní pokladu, ktorý treba hľadať pod prahom vlastného domu, nie zakopaný niekde vo svete. Pointa, ako ju on vysvetľuje, je v tom, že existuje čosi, čo sa dá nájsť len na jedinom mieste; to čosi je veľkým pokladom, môžeme to nazvať naplnením existencie. Miesto, kde sa nachádza ten poklad, je miesto, kde sa nachádzame. Tam, kde sme.

Pri plánovaní roka v komunite som si všimol, že aj sám by som bol radšej, keby niektoré veci boli inak, keby niektorí ľudia boli iní... To je to hľadanie pokladu vždy niekde inde. Ba aj moje štúdium mi niekedy príde ako „iba príprava na niečo, čo príde potom“, inde, keď budem mať iné, väčšie schopnosti, možnosti...

Stephen Covey (1932 – 2012) vo svojom azda najznámejšom diele nie iba pre manažérov „Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí“ hovorí hneď pri prvom návyku proaktivity o okruhu vplyvu a okruhu záujmu. Okruh vplyvu je to, čo môžem ovplyvniť, okruh záujmu je to, čo ma síce (a možno veľmi intenzívne) zaujíma, ale nemám na to dosah.

Okruh vplyvu, priestor, kde človek môže naozaj konať a niečo ovplyvňovať (v prvom rade smerovanie svojho života a svoje vyzrievanie) to je – zdá sa mi – práve to miesto, kde sme. Tam, tu, je náš poklad, veľká príležitosť nájsť naplnenie svojho života. Žijem tu a teraz. V situácii, v ktorej som, v tom, čo prináša deň za dňom, vo vzťahoch s ľuďmi, ktorých mám okolo seba, tu, sa nachádza úloha môjho života, ktorú mám naplniť. Toto je to miesto, kde máme byť – ako kresťania – znakmi, čiže svedkami zo skúsenosti, a nositeľmi, čiže apoštolmi nášho Boha, ktorý je láska. A tá láska môže prežarovať cez nás. Je to tam, pod prahom nášho domu, kde sa nachádza tento veľký poklad.  A do tohto zapadá aj myšlienka, že nič v našom živote nie je náhodou, len tak. V okruhu nášho vplyvu sa zo všetkého môže stať miesto, chvíľa Božieho svetla, krásy, dobroty. Boh predsa nie je ďaleko, žeby som ho mal hľadať inde; on stojí celkom blízko, pri mojich dverách.

Spolu s Hebrejmi my kresťania veríme, že svet nie je miesto, z ktorého treba utiecť – do nirvány, do iného sveta potom – ale že práve to, čo tu a teraz žijeme, s láskou, je rovnako veľké a dôležité a krásne, ako to, čo nás ešte len čaká „potom“. Neexistujú dva svety, iba jeden. Ten Boží. Ak realitu vnímame ako dva svety, tak len preto, že my sami – ľudstvo v rôznych kultúrach – sme to tak rozdelili, aj našimi hriechmi, slepotou, stálym hľadaním niečoho iného niekde inde... Boží plán je „zjednotiť všetko v Kristovi“.

Rozhodnúť sa v okruhu svojho vplyvu žiť tu a teraz s Bohom je ako otvoriť dvere a pozvať Boha, ktorý len na to čaká a po tom túži, aby vstúpil do tohto môjho sveta – života. Skutočná efektívnosť sa potom ukáže v tom, že Boh bude zjednocovať tento môj svet, kde žijem, dá mu integritu, krásu, naplnenie, milosť jednoty.

Dieťa medzi chlapmi

Pamätám si to dosť dobre. Bol som ešte malý, veľmi malý chlapec. Boli u nás doma. Opäť raz. Vraj chodili po krajoch Galiley, hore na severe. Ale zase sa vrátili k nám. Do nášho Kafarnauma, k moru. Mama a sestra chystali obed a ja som sedel vo dverách do veľkej izby a sledoval som ich. Ježiš sedel v rohu, pod oknom, a môj otec, jeho brat ujo Ondrej a ostatní desiati sedeli dookola, opretí o steny. Musel by som mať dvanásť, aby som mohol sedieť medzi nimi a počúvať a rozprávať aj ja. Lenže to bolo ešte ďaleko. Mal som ani nie šesť. Tak som sedel len vo dverách, či vlastne pred dverami, či za dverami...

V istej chvíli však Ježiš na mňa kývol – poznal ma a mal ma rád – kývol, aby som vošiel dni. Šiel som rovno k nemu. Pozdravil ma ako vždy, frčkou do nosa a veľkým úsmevom. Vyzeral tajomne a nič nevravel. Len ma chytil a postavil doprostred izby. A žmurkol na mňa. Pochopil som, že chce, aby som tam chvíľu ostal stáť. Bez strachu. Lenže... Bol tam môj otec i ujo, a boli tam aj ujo Jano a Jakub, a oni ma občas vedeli vyhrešiť, keď som prestúpil nejaký príkaz nášho náboženstva. Všetci tí dvanásti dospelí muži pozerali na mňa. Chvíľu bolo ticho. Bál som sa. Ježiš ale ešte raz prišiel ku mne, kľakol si tak, aby mi pozeral rovno do očí, a objal ma. Tak veľmi kamarátsky. Povedal potom niečo, čo som nie celkom chápal. Ale keď o pár minút na mňa žmurkol môj otec, tak som sa prestal nad tým zamýšľa... Zvláštne bolo, že odvtedy vždy, keď otec prišiel domov, tak ma objal aj on. Tak ako to urobil Ježiš. Ba, keď mal čas, teda, keď občas bol doma – lebo inak väčšinou bol s Ježišom, kým Ježiš žil – ale keď bol doma, tak sa s nami často aj hral. A po večeroch nám potom rozprával o Ježišovi, že on je náš Mesiáš.

Keď som potom vyrástol, môj otec už bol preč. Odišiel ďaleko, hovorili, že na sever, do Sýrie, do veľkého mesta Antiochia. Kvôli tým veciam okolo Ježiša. Zostala s nami v Kafarnaume už len mama a starká. Od mamy som sa dozvedel, prečo ma Ježiš vtedy objal. Mama to vtedy zazrela, a navždy si to zapamätala. Tí dvanásti, aj môj otec, sa vtedy hádali, kto je z nich väčší, skúsenejší, úspešnejší, chytrejší, múdrejší, mocnejší... Vtedy teda, keď ma Ježiš postavil do stredu našej veľkej izby, uprostred tých dvanástich chlapov, tak to bola jeho reakcia na ich hádku. Myslím, že v tom, ako ma objal, pozdravil a vôbec že ma postavil do stredu, akoby som bol v tej chvíli najdôležitejší, v tom všetkom im ukázal, ako je to s nami ľuďmi. A ako to náš Stvoriteľ chce. Nie porovnávanie sa, povyšovanie sa, závidenie, kariéra... ale prijatie, úcta, pozdrav... Počnúc od najmenších. Myslím, že ma Ježiš vtedy – mal som ani nie šesť – uznal ako vzácnu bytosť. Nemal vážnejší, dôležitejší argument. Ja, dieťa, som bol jeho argumentom. My deti sme vtedy doma nemali žiadnu vážnosť. Až po dvanástke, aj to iba chlapci. Dovtedy nás ani akoby nebrali na vedomie. A tak sa mi zdá, že Ježiš vtedy všetko postavil na hlavu. Teda vlastne naspäť na nohy. A seba stotožnil s dieťaťom. Kto prijme dieťa, dá mu úctu, objíme ho, pozve k sebe, rozpráva a hrá sa s ním, ten prijíma Boha.

(inšpirácia z Mk 9, 30-37)