Otázky, ktoré sa vracajú a ešte sa budú...

Keď občas čítam istý ekonomický web, ktorý nemá problém publikovať aj celkom protichodné ekonomické pohľady o súčasnej situácii v eurozóne i v iných častiach sveta, tak sa mi vracia otázka: Má zmysel rozmýšľať, kam to speje? Veď asi niet človeka, ktorý by to dnes vedel „prorocky“ odhadnúť. Ekonomickí experti, analytici, bankári skôr vnímajú veci pod jedným z mnohých uhlov a berú do úvahy len niektoré z množstva faktorov... Ďalší vezmú do úvahy iné faktory a ich záver je aj celkom opačný.

Situácia je veľmi pestrá, až niekedy neprehľadná a zdá sa, že je prakticky nemožné, aby tu bola nejaká moc, „svetová vláda“, „oni“, kto to všetko zo zákulisia riadi. Stačí si všimnúť, aké je programové vyhlásenie novej gréckej vlády. Žeby to niekto zo zákulisia manipuloval? To by som čakal, že potom Gréci pekne sklonia hlavy pred EÚ a hybaj ho šetriť a šporiť.

Oveľa praktickejšie sa mi vidí vnímať, že za tým, čo vytvára priebeh dní, mesiacov, rokov, beh vzťahov, spoločnosti, ekonomiky, kultúry – sú „skryté“ jeden alebo dva faktory.

Jeden, alebo prvý – ľudský. Obrázok z facebooku o tom, či je normálne že ten, kto kope do lopty zarába x-sto násobne viac než ten, kto zachraňuje životy, mi pripomenul, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť resp. pýtať za “hry“. Chlieb a hry. Prestať znižovať platy a dôchodky, žiadne nové dane, menej škrtenia výdavkov (pár bodov z vládneho programu novej gréckej vlády) a na druhej strane ceny nových technológií, filmového priemyslu, športu, sledovanosť rôznych reality show – čo sú ľudia ochotní platiť. Ľudský faktor. Človek prirodzene potrebuje jesť a hrať sa – byť občas ako dieťa. Chlieb a hry. Zúžené na tento dvojčlen dejiny poznajú mnohé obdobia, v ktorých práve toto rozhodovalo. Dnes, zdá sa, to nie je veľmi inak. Moderné štadióny – aj tie najnovšie pre ME a OH – nápadne pripomínajú Koloseum v Ríme: chlieb a hry.

Faktor druhý. Len pre tých, ktorí veria. Boh. Za dejinami je skryto prítomný a činný Boh, ktorý preplieta svoj plán pomedzi úplne konkrétne a každodenné ľudské rozhodnutia od pribrzdenia či dupnutia na plyn na oranžovú až po zasadanie MMF a americké prezidentské voľby. Verím v Boha. Pozerám sa na svet aj takto. Boh pôsobí a „menežuje“.

Takže otázky sa vracajú... kam to všetko speje? Ako? Prečo je toľko rôznych názorov až po konšpiračné teórie? A prečo je tá ekonomika taká rozhodujúca?

V momente, keď prichádzajú či vracajú sa otázky, človek často nemá hneď aj odpoveď. Niekedy aj dosť dlho ...

Iné otázky sa mi však vracajú, keď čítam články komentátorov či blogy, ktoré sa venujú tomu, ako je to kritické so svetom ... ekonomika, ekológia, ľudské práva, slušná výchova (zostaňme len pri bežnej úcte k starším). Z mnohých strán sa zdá, celkom reálne, že nás čakajú ťažšie roky. „Lepšie už bolo a tak skoro nebude.“

Tá vracajúca sa otázka je... a teda? Čo s tým robíme? Ako je možné, že hoci chápeme „slepotu“ neustáleho zadlžovania sa tak jednotlivých spotrebiteľov ako aj celých štátov, tak napriek tomu stále hovoríme o potrebe riešení, ktoré prinesú rast ekonomiky a spotreby, o potrebe „nalievania“ peňazí (čo sú vlastne peniaze?). Ja len sedliacky rozmýšľam, či ten rast ekonomiky je myslený bez zvyšovania produkcie. Asi nie. Ale zvyšovanie produkcie rovná sa tlak na väčší konzumizmus, stále viac reklamy, stále viac a viac zdôrazňovania, že to a to si máš kúpiť, to a to a ešte to by si mal mať... vezmi si pôžičku, splácaj leasing... Žeby toto bolo riešenie? Keď sa vraví o potrebe oživenia trhu, myslí sa tým čo? Dynamika nakupovania, kolobehu peňazí...? Ale veď to nemá nič spoločné so skromnosťou, s úctou k prostrediu / stvoreniu, s rešpektovaním pravdy o tom, že človek je telesno-duchovná bytosť...

Stále sa mi vracia otázka, čo sa stane, ak fakt odmietneme v tejto nezávideniahodnej globálnej situácii vrátiť sa ku skromnosti a k inému štýlu života: nie „mať“ ale „byť“. Byť rodinou, manželmi, byť rodičmi, byť „dobrým človekom“, byť veselým, byť opatrovateľom záhrady sveta, byť „jeden z“ celého spoločenstva stvorenia. Ak budeme pozerať iba na ekonomické zachraňovanie situácie (čo hovoria trhy a burzy a indexy ratingových agentúr), tak potom to značí, že odmietame byť skromní. Máme pána „trh“. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.

Možno už ani nevieme, ako by to malo vyzerať, ako sa to „robí“... skromnosť. Myslím, že nás čaká táto škola a ako kresťania, Cirkev, môžeme byť – podľa vzoru Krista – prví, kto s tým príde. Skromnosť života, v úcte, vo veľkej vďačnosti, v pravej solidarite, v službe celému tvorstvu. Život človeka i záhrady-planéty nie je tovar...

Vracajú sa mi otázky. Ako bumerangy. ... Deväťročné dievčatko zahlásilo: keď budem veľká, kúpim si veľa peňazí. Hm...

Pápež Benedikt XVI. rozpráva malému dievčaťu o svojom detstve

(na Svetovom stretnutí rodín v Miláne,prepis z talianskeho záznamu, youtube.com)

- Ako sa voláš?
- Katin.

- Ahoj Svätý Otec. Volám sa Katin, som z Vietnamu, mám sedem rokov a chcem ti predstaviť moju rodinu. Toto je môj otec Dan, to je moja mama, volá sa Tao a toto je môj braček Bim. Veľmi rada by som sa niečo dozvedela o tvojej rodine a o tom, keď si bol malý ako aj.

- Sadni si tu, blízko Svätého Otca.

- Ďakujem, najdrahšia, aj tvojim rodičom, ďakujem vám zo srdca. Keď sa ma pýtate na moje spomienky na rodinu, tak ich je veľmi veľa. Chcel by som povedať len pár vecí. Základným bodom pre rodinu aj pre nás bola vždy nedeľa. Ale nedeľa začínala už v sobotu popoludní, otec nám čítal čítania z nedele, z jednej knihy veľmi rozšírenej vtedy v Nemecku, kde boli aj vysvetlenia k textom. Tak začínala nedeľa, vstúpili sme už do liturgie, do atmosféry radosti. Nasledujúci deň sme šli na omšu. Môj dom je blízko Salzburgu, tam je veľa hudby, Mozart, Schubert, Haydn, a keď začínalo Kyrie, bolo to akoby sa otvorilo nebo. A potom doma bol prirodzene dôležitý veľký spoločný obed, a po ňom sme veľa spievali. Môj brat je veľký muzikant, už ako chlapec skladal hudbu. A tak celá rodina sme spievali, aj otec hral a spieval. To sú nezabudnuteľné momenty. Potom sme tiež, prirodzene, spoločne podnikali cesty, prechádzky. Bývali sme blízko lesa, takže prechádzky v lese to bola veľmi pekná vec, dobrodružstvá, hry, atď. ...  Jedným slovom, boli sme jedno srdce s mnohými spoločnými zážitkami, aj v ťažkých časoch pre Nemecko, potom vojna, predtým diktatúra, potom chudoba. Ale tá vzájomná láska, ktorá bola medzi nami, radosť aj z jednoduchých vecí, bola silná. Tak sme mohli zdolať, zniesť aj tie ťažké veci. Zdá sa mi, že toto bolo veľmi dôležité, že aj malé veci nám robili radosť, pretože tak sa vyjadruje aj srdce druhého. Tak sme rástli v istote, že je dobré byť dobrým, lebo dobrota Boha sa zračila v rodičoch a súrodencoch. A aby som pravdu povedal, ak sa usilujem si trochu predstaviť, aké to bude v raji, vždy sa mi vybaví čas mojej mladosti, môjho detstva, tak v tom kontexte dôvery, radosti, lásky, sme boli šťastní a myslím, že v raji by to mohlo byť podobné ako v mojej mladosti. V tom zmysle mám nádej, že idem domov, keď pôjdem na druhý breh sveta.

Analýza návštevy Benedikta XVI. na Kube

Na začiatku jari 2012 pápež Benedikt XVI. uskutočnil svoju dvadsiatu siedmu medzinárodnú cestu do dvoch latinskoamerických krajín. Po štyroch dňoch v Mexiku sa v dňoch 26.-28. marca presunul na Kubu. Priletel do Santiago de Cuba a navštívil národnú mariánsku svätyňu v Cobre. Tam slávil omšu s viac než dvestotisíc Kubáncami pri príležitosti 400-stého výročia nájdenia sochy Panny lásky z Cobre. Následne prešiel do Havany, kde sa stretol s vládou, s biskupmi, so starým Fidelom Castrom a predsedal omši na Námestí revolúcie. Pre kubánsku spoločnosť, ovládanú socialistickým režimom už viac než pol storočia, to bola už druhá pápežská návšteva, po historickej ceste Jána Pavla II. v roku 1998.

Prvá časť cesty Benedikta XVI, návšteva v Mexiku, sa stala mimoriadnou udalosťou a sám pápež sa nechal vtiahnuť do povahovej živosti krajiny. No zvýšená pozornosť a veľmi rôznorodé očakávania boli spojené predovšetkým s druhou etapou cesty.

Kubánsky ostrov s rozlohou o čosi väčšou než dve Slovenska a s viac než 11 miliónmi obyvateľov, z ktorých je 60% katolíkov prežíva obdobie prechodu. V čase tvrdého komunizmu boli verejné prejavy viery nemysliteľné. Fidel Castro dovolil v roku 1997, po žiadosti Jána Pavla II., aby Vianočný sviatok Narodenia Pána 25. decembra bol sviatočným dňom. A toto rozhodnutie napokon zostalo uzákonené. Neskôr bol otvorený jeden seminár pre výchovu budúcich katolíckych kňazov (aktuálne je v ňom 78 seminaristov) a začal sa aj dialóg medzi Cirkvou a štátom. Havanský arcibiskup kardinál Ortega, podľa údajov Amnesty International, v rokoch 2010-2011dosiahol u Raúla Castra prepustenie viac než stovky politických väzňov. Ten istý kardinál sa mohol pár dní pred návštevou Benedikta XVI. na takmer polhodinu prihovoriť svojim veriacim prostredníctvom štátnej televízie. Vládny denník Granma dokonca vítal pápeža veľkým titulkom „Bienvenido“ a na prvej strane vyzýval „kubánsky ľud, aby bežal privítať pápeža, lebo prichádza pre všetkých“. Avšak len pár dní pred samotnou návštevou režim pozatýkal okolo 150 osôb a v samotnom Santiago de Cuba desiatky ešte v samotný deň pápežovho príletu. Pozornosti Vatikánu tieto fakty neunikajú.

Vo svojom uvítacom príhovore Raúl Castro, vedomý si medzinárodnej pozornosti, použil sovietsky slovník, plný propagandy. Vláde sa podarilo zabezpečiť dobrú organizáciu pápežovej návštevy, maximálne pokojnú, aj s tým, že neumožnila stretnutie pápeža s disidentmi. Pápež sa však nenechal „využiť“. Odpovedal slovami o potrebe uznania nepopierateľného prínosu náboženstva vo verejnej a sociálnej oblasti a v priamom televíznom prenose hovoril o spravodlivosti, pokoji, slobode, zmierení a o legitímnych túžbach kubánskeho ľudu. Jeho slová počas omše v Havane a napokon počas rozlúčkového prejavu: „aby sa Kuba stala domovom všetkých a pre všetkých Kubáncov, kde budú spoločne žiť v spravodlivosti a slobode, v prostredí úprimnej bratskej lásky“ sú jasným posolstvom. A keď Benedikt XVI. opúšťal mariánsku svätyňu v Cobre, povedal, že sa modlil aj za tých, ktorí trpia nedostatkom slobody a vzdialením od milovaných osôb. Slová s priamym odkazom pre disidentov a „damas de blanco“ – hnutie manželiek politických väzňov.

V súlade s tým, že prišiel na Kubu ako pútnik lásky, pápež zveril budúcnosť krajiny práve Panne lásky z Cobre a Kubáncom pripomenul ich svätca Josého Olalloa Valdésa, ktorý zomrel v Camagüey v roku 1889. Na jeho blahorečení v roku 2008 bol prítomný aj Raúl Castro. Valdés bol rehoľníkom a venoval svoj život službe lásky voči otrokom, väzňom a chorým. Kardinál Robert Sarah, predseda Pápežskej rady Cor Unumu podčiarkol osobné svedectvo lásky pápeža na Kube: „Jeho spôsob príhovorov, jeho otvorenosť voči druhým, schopnosť chápať ich, počúvať ich... toto všetko sú prejavy jeho kresťanskej lásky“.

Medzitým Cor Unum dosiahla rozbehnutie dvoch projektov pre rozvoj poľnohospodárstva v dvoch kubánskych diecézach: „Dvaja dotyční biskupi dostali súhlas miestnych autorít, aby mohli pracovať pre roľníkov,“ informuje po návšteve kardinál Sarah. Toto ako prvé konkrétne ovocie pápežskej cesty na Kube. A druhé prišlo v podobe štátneho sviatku, sviatočného dňa, ktorý vyhlásila vláda na Veľký piatok. Je to odpoveď na konkrétnu požiadavku Benedikta XVI., ktorú vyjadril v rozhovore s Raúlom Castrom v Havane. (Štátna televízia potom prenášala veľkopiatočné obrady v priamom prenose.)

Sám Benedikt XVI. počas generálnej audiencie v stredu 4. apríla, pár dní po návrate z Latinskej Ameriky, načrtol veľmi pozitívnu bilanciu a zdôraznil, že „táto cesta do Mexika a na Kubu bola, vďaka Bohu, pastoračným úspechom“.

Ako čas plynie, stáva sa vždy viac istým fakt, že bratia Castrovci na Kube nemajú dedičov svojej politiky, zatiaľ čo dve návštevy pápežov, ich slová a city vyjadrené voči kubánskemu ľudu už priniesli ovocie, ktoré naznačuje pre Kubu novú budúcnosť.

Rastislav Hamráček SDB

- - -
Tento môj prvý analytický text som vypracoval pár dní po návšteve pápeža, ako úlohu na predmet Analýza a prax informácií, počas môjho štúdia na Pápežskej Univerzite Svätého Kríža v Ríme.