nedeľa, 14. novembra 2010

Keď Ján Pavol II. videl viac... a my sme niekedy tak ďaleko

Slovensko je v strede Európy. Môže to znamenať viac než sa zdá. Okrem mnohých pozitívnych vecí sme napríklad vzdialenejší alebo až ďaleko od Blízkeho východu, nielen geograficky; sme tiež viac zahľadení do seba, netrápime sa príliš „zvyškom sveta“; nemáme skúsenosti s imigráciou, nekonfrontujeme sa príliš s inými kultúrami, náboženstvami, farbami pleti, vojnami...

Ten maličký úvod preto, lebo tu v Taliansku si už po troch mesiacoch uvedomujem niektoré rozdiely / obohatenia. Napríklad aj v tom, koľko sa tu venujú v médiách Cirkvi, a to i ľavičiari, koľko sa venujú imigrantom, aj otázke utrpenia kresťanov na Blízkom východe... okrem toho, že sa nehorázne vŕtajú v tej svojej politike, akoby iných na svete okrem nich nebolo :D

... ale vážne. Chcem sa podeliť s niekoľkými postrehmi ku situácii kresťanov na Blízkom východe, zvlášť v ostatnom čase v Iraku. Keďže štúdium ma núti čítať a sledovať médiá, aspoň čosi z toho treba „vyprofitovať“. Možno aj pre vás...

Fakty v Iraku sú smutné a oprávnene znepokojujúce. Od začiatku invázie spojeneckých vojsk do tejto krajiny v roku 2003 zahynulo pre nenávisť voči viere v Krista 864 kresťanov. Pri útoku 31. októbra ich zahynulo priamo v sýrsko-katolíckej katedrále počas omše 58, z toho dvaja kňazi, pri oltári. Iracká polícia, ktorá napokon rukojemníkov v kostole oslobodila (celkovo bolo na bohoslužbe asi 120 veriacich), hovorí o úspechu. Lenže len pri samotnej oslobodzovacej akcii zahynulo 20 veriacich. Ďalších asi 30 ľudí sa zranilo. Úspech polície... Občas sa aj mne natíska hlúpa myšlienka, že to sú „malé čísla“. Pravda je taká, že sú to ľudské životy dotknuté nenávisťou voči viere iných. Pre doplnenie obrazu: jeden z najlepších talianskych vatikanistov, Andrea Tornielli, uvádza, že tento kostol, spolu s ďalšími, bol terčom útoku už aj 1. augusta 2004.

Kresťania sú v Iraku dvetisíc rokov a budovali túto krajinu. Hoci tvoria z 22 miliónov obyvateľov iba 3%, ak sa pozrieme na vzdelanosť krajiny, tak číslo narastie na 35%-né zastúpenie. Školstvo, nemocnice, charita sú silné stránky ich (našej) prítomnosti. Chápeme, kde tieto inštitúcie fungujú, je oprávnená nádej na rozvoj krajiny, na budovanie pokoja. Zdá sa, že toto niekomu nehrá do kariet. Pokojné spolužitie = prejav rastúceho Božieho kráľovstva v ľudských dušiach a vzťahoch – nielen kresťanov, vzdelávanie = toto veľké ľudské dobro, a starosť o slabých s úctou = ktorá je nielen svedectvom, ale aj prvkom kultúry...

Predseda talianskych europoslancov strany Pdl Mario Mauro v reakcii na situáciu po 31. októbri napísal v denníku il Giornale: „Prenasledovanie kresťanov majú na svedomí islamskí teroristi a fanatici, ale deje sa tiež pre nezáujem politických lídrov krajiny o menšiny. Medzi kresťanmi v Iraku vzrastá nezamestnanosť, množia sa prípady konfiškácie majetku rodín v mestách Bagdad a Mosul. ... Nezáujem irackých lídrov, ktorí kresťanom nepriznávajú miesto v irackej spoločnosti a ich ľudský a intelektuálny príspevok pre budovanie krajiny... Nepriateľstvo vládcov, diktatúr, totalitných ideológií voči kresťanstvu má rovnaký základ: komunity kresťanov dosvedčujú drámu ľudskej slobody zoči-voči moci. «Boh sa narodil, moc sa strachuje», napísal Józef Tischner, poľský kňaz a filozof.“ Toľko jeden taliansky europoslanec.

Biskup Atanase Matti Shaba Matoka, sýrsko-katolícky arcibiskup Bagdadu, pre agenútru Fides po tom hroznom útoku povedal: „Teror búcha na bránu. Chcú nás vyhnať preč a darí sa im to. Krajina je korisťou deštrukčných síl a terorizmu. Kresťania trpia stále viac a chcú opustiť (a aj opúšťajú) krajinu. Nemám viac slov.“

A hoci polícia hliadkuje okolo kresťanských kostolov, teroristi a radikáli útočia už priamo na domy kresťanov. Nad ránom 10. novembra v bagdadskej štvrti Doura, opäť útoky na rodiny kresťanov, kým tí ešte spali: 6 mŕtvych a 33 zranených. „Rodiny plačú, všetci chceme ujsť. Je to strašné!“ dodáva biskup Matoka. A viacerí biskupi z Iraku hovorili aj počas nedávnej Synody, že je plán dať kresťanov v Iraku do akéhosi geta na severe krajiny.

To, čo asi v slovenských médiách zapadlo pomedzi všetky politické naťahovačky o nahrávky a o prokurátora, je vyhlásenie Al-Kájdy dva dni po útoku na sýrsko-katolícku katedrálu. Oznámili hon na kresťanov. „Odteraz sú kresťania legitímnymi cieľmi. Všetci ste zapletení do vojny proti Islamu, preto si dávajte pozor na duše svojich nasledovníkov.“ Toto vyhlásenie citovali mnohé svetové agentúry... slovenský google mi to nejako neukázal.

V Taliansku Cirkev vyhlásila na 21. novembra deň modlitieb za kresťanov v Iraku. Slovensko je ďaleko od Blízkeho východu?

Vatikanista Andrea Tornielli na svojom blogu v reakcii na útok na katedrálu napísal aj nasledujúce myšlienky: „Ako nepripomenúť múdrosť staručkého pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 2003 všetkými silami prosil, aby sa nezačínala vojna v Iraku? Neexistuje ospravedlnenie pre krvavú diktatúru Sadáma Husajna, ale nemožno nijako zakryť ani to, že krajina sa po tejto úbohej vojne stala kanálom pre terorizmus, akým pred tým nebola. (Sadám nemal zbrane hromadného ničenia, nebol previazaný s Al-Kájdou, nemal nič s útokmi z 11. septembra 2001). Irak je v totálnom chaose, islamské frakcie šítov a sunitov medzi sebou zápasia, kresťanov chcú deportovať do osobitného geta na severe krajiny, ako to zaznelo na nedávnej Synode. Bol by som veľmi rád, keby všetci tí stúpenci „stretu civilizácií“ a „spravodlivej vojny“ proti terorizmu uznali, že Ján Pavol II. mal jednoducho pravdu.“

Pri pátraní po slovenskom internete som narazil aj na web farnosti Vysoké Tatry, kde majú článok k tejto téme. Vyberám z neho len krátky úsek, link je pod ním:
„Je to tragédia! Museli zomrieť dvaja ešte ani nie 30-roční kňazi! Boli to moji študenti. Obaja sa aktívne angažovali v biblickom apoštoláte, medzináboženskom dialógu a charitatívnych dielach. Farár Thaier viedol Centrum pre islam a farár Wasin sa staral o rodiny v núdzi. Budú nám chýbať,“ hovorí páter Vincent Van Vossel CSsR, ktorý žije v Bagdade 40 rokov.
http://www.rkctatry.sk/news/krestania-v-iraku-su-v-ohrozeni/

Možno aspoň vám, čo ste si to prečítali, to prinieslo nielen informácie, ale najmä podnet viery. Nemôžeme žiť ďaleko od seba. A potrebujeme pozerať na dejiny s pohľadom viery...

piatok, 5. novembra 2010

Torino mai più imaginabile senza quel capolavoro

Il posto è tanto amato, non solo da tutti i membri della Famiglia Salesiana, ideata da San Giovanni Bosco, ma anche da moltissimi fedeli di tutto il mondo. La Basilica di Maria Ausiliatrice a Torino. Entrando, subito ci attira il dominante e grandissimo quadro dell´Ausiliatrice. Maestoso, bellissimo, chiaramente comunicativo. E con una sorprendente profondità.

“In alto, Maria Santissima tra i Cori degli Angeli; intorno a lei, più vicini gli Apostoli, poi i cori dei Martiri, dei Profeti, delle Vergini, dei Confessori. In terra, gli emblemi delle grandi vittorie di Maria e i popoli delle varie parti del mondo in atto di alzar le mani verso di lei chiedendo aiuto”, espresse Don Bosco parlando col pittore Tommaso Lorenzone (1824-1902) nel 1865 circa. “E dove vuole che io trovi uno spazio adatto a questo suo quadro? Ci vorrebbe Piazza Castello. A meno che non voglia una miniatura da guardarsi col microscopio” rispose Lorenzone.

Le Memorie Biografiche, la fonte più autorevole della storia di Don Bosco, dicono, che in quel momento tutti risero. Don Bosco, un po’ spiacente, dovette convenire che il pittore aveva ragione. Quindi decise di ridurre il suo progetto.

Il dipinto, pieno di luce e di maestà, rappresenta la Madonna incoronata, campeggia su una nuvola; con la destra tiene lo scettro, con la sinistra il Bambino che ha le braccia aperte. Attorno a lei gli Apostoli ed Evangelisti, trasportati dall’estasi. Nella parte alta gli angeli, la colomba dello Spirito Santo e l’occhio nel triangolo del Dio onniveggente, rappresentazione della gloria celeste. Ai piedi del quadro la città di Torino, con il santuario di Valdocco in primo piano e con lo sfondo di Superga.

Benché Don Bosco avesse ridimensionato il suo pensiero, aveva dovuto prendere in affitto a Torino un altissimo salone del Palazzo Madama in Piazza Reale. Per immaginarsi il lavoro di Lorenzone durante quei tre anni, ci viene a dare la mano un altro pezzetto dei 15 volumi delle Memorie Biografiche: “Un giorno, racconta un prete dell’Oratorio, io entravo nel suo studio per vedere il quadro. Era la prima volta che m’incontravo con Lorenzone. Non si volse al rumore che io feci entrando, continuò il suo lavoro, a poco scese e si mise ad osservare come fossero riusciti quei suoi ultimi tocchi. Ad un tratto si accorse della mia presenza, mi afferrò per un braccio e mi condusse in un punto della luce del quadro: – Osservi, mi disse, com’è bella! Non è opera mia, no; non sono io che dipingo; c’è un’altra mano che guida la mia.” E le Memorie Biografiche in IV, 4-5 aggiungono: “Quando il quadro fu portato in chiesa e sollevato al suo posto, Lorenzone cadde in ginocchio, prorompendo in un dirotto.”

Sono tantissimi i fedeli che ogni anno vengono  nella Basilica torinese di Valdocco, soprattutto intorno al 24 maggio – giorno della festa dell’Ausiliatrice – molti durante i pellegrinaggi a Lourdes, in Francia, altri come visitatori di Torino, oggi non più pensabile senza di Don Bosco; e nella primavera dell’anno 2010 molti anche tra i milioni di visitatori della Sindone, la prezziosissima perla di Torino.

Per raccontare tutto il quandro, ci vorrebbe un altro articolo più specializzato. Ci fermiamo soltanto ad un solo argomento. Raffigurando l’Ausiliatrice, che tiene in braccio il Bambino, Lorenzone non l’ha fatta seduta, infatti, ha fatto un’altra scelta: Maria è in piedi, in posizione verticale. Questa «dominante della verticalità», secondo il De Fiores, è un simbolo mariano relativo agli elementi messianici e celesti, riferibili all’Immacolata e alla Madre di Dio. Don Bosco stesso propose sempre sia la spiritualità dell’Ausiliatrice che quella dell’Immacolata.

E aggiungiamo pure una particolarità: il bastone prezioso, lo scettro, è il segno regale di potere e di governo. La Madonna Ausiliatrice piena di potenza, come Colei che sta per agire, è nella spiritualità di Don Bosco sempre supplicata come Madre che guida, protegge, addirittura combatte per i figli, accanto ai quali è presente in modo costante.

Andare a vedere questa bell’imagine nella Basilica di Valdocco vale la pena non soltanto perché essa è una grande catechesi mariana, o perché, finita nel 1868, diventò il capolavoro di Tommaso Lorenzone, ma anche per il fascino, che non si può provare altrove se non in quel luogo reale, luogo di tante storie piccole e grandi, vissute grazie le preghiere davanti a quest’affascinante quadro voluto da Don Bosco, primo testimone dei tantissimi “aiuti” operati dall’Ausiliatrice a favore dei giovani non solo di Valdocco e non solo di quel tempo.