Breve presentazione e recensione critica originale.
Il libro di Robert Spaemann, filosofo e teologo tedesco nato a Berlino nel 1927 (sull’imagine), è composto da otto brevi capitoli, nei quali lui espone i concetti morali fondamentali. I capitoli trattano le domande come la relatività del bene e del male, il principio di piacere e di realtà, l’interesse proprio e il sentire del valore, che cosa è la giustizia, io e gli altri, se il fine giustifica i mezzi, se si deve sempre seguire la propria coscienza, in base a che cosa una azione è buona o cattiva, come affrontare il destino.
Per mezzo del linguaggio abbastanza popolare, con lo stile semplice, chiaro, diretto, e con gli esempi molto concreti e comuni per la vita sono esposti in questo libro quelli che sono generalmente considerati i concetti morali fondamentali. Concetti utili, anzi basali, fondamentali per capire che cosa significa la morale nella vita.
Il libro è un bell’esempio di come esprimere, descrivere ed esporre la base fondamentale per vivere bene. E come farlo in poche parole, addirittura pagine.
Recensione critica originale
Già il titolo stesso del libro – concetti morali fondamentali – apre un tal ampio spettro di possibili riflessioni quanto numerose sono le dimensioni di vita. Se uno legge il libro nella società trovatasi in crisi economica e dei valori, e lo legge dal punto di vista comunicativo ed educativo, già sta dinanzi a dei bei pensieri concreti.
Vari economisti e anche i personaggi dell’ambito filosofico mirano l’attenzione umana, nella crisi attuale, verso la domanda sui valori e verso un eccesso del consumo e del piacere, verificatosi sia a livello della direzione delle istituzioni economiche, finanziari e dei processi del mercato globale, sia nel mondo della comunicazione sociale, soprattutto nell’industria del divertimento. Robert Spaemann nel libro afferma: Un certo livello dell’eccesso non è buono per l’uomo, perché causa la cecità riguardo al valore delle cose. Questa cecità, oppure mancanza dei valori negli ambiti economico-finanziari e della comunicazione provoca, se proprio non esige, un dibattito sui concetti fondamentali morali. Secondo Spaemann c’è la necessità di parlare sull’etica perché altri presentano proprio l’opposto. E questo “opposto” oggi si manifesta tanto nella vita liberata da qualsiasi norma morale.
A collegare i valori morali e l’educazione, o meglio a collegare la loro sempre più sperimentata mancanza nella società odierna, ci spinge anche il ragionamento presente nel libro. Per il percepire dei valori, necessario per discernere il bene e il male, che il relativismo reggente confonde molto, ci vuole non tanto l’argomentazione razionale ma piuttosto l’esperienza basale, proposta dai processi educativi. I fondamenti morali nella profondità dell’uomo sono essenzialmente connessi con l’educazione ricevuta.
Per cominciare a parlare con la gente di oggi, specialmente con i giovani sull’etica, sul bene e sul male, ci vuole il dialogo e delle esperienze comuni. Personalmente mi sembra che un tal punto comune per cominciare il dibattito sull’etica potrebbe essere un accordo su questo: le cose, che stanno fuori di noi (molte ci sono state prima della nostra nascita) e le altre persone, tutto questo è nella sua esistenza indipendente da noi. E riconoscendo che anche il funzionamento dei nostri orecchi e dei nostri occhi si fonda sulle proprie regole, accettiamo che la realtà – la materia, la natura, gli organismi – porta le proprie regole di funzionamenti, di esistenza. Questo come punto comune per cominciare il dibattito sull’etica.
Questo è un punto a me molto piaciuto anche nel libro di Spaemann. Più che un punto è forse un filo rosso attraversante almeno vari se non tutti i capitoli: rispetto alla realtà, alla natura della materia e degli organismi, alle regole in essi iscritte.
Se poi evidenziamo che nella nostra vita ciò che desideriamo di più o anche più spesso sia soprattutto “la fine” della pressione delle esigenze in una società tecnologico-produttiva, possiamo capire meglio perché si perdono i valori morali: perché per vivere bene bisogna capire cosa si desidera. Ma noi, desiderando solo “il venerdì sera”, solo “le vacanze” dopo la pressione dell’ordine produttivo, non abbiamo proprio più forza di desiderare “il bene più alto”. Bisogna però indicare che questa situazione è innaturale all’uomo e così la vita umana è consegnata al destino estraneo. Così rimane solo l’edonismo negativo, mirato a evitare l’incomodità. Non si vede neanche possibile l’edonismo positivo – desiderare il piacere.
Il fenomeno di non desiderare nessun “bene più alto” oltre “la fine di pressione produttiva” influisce anche nel giornalismo. Se il mancare dei vari desideri provoca la mancanza della conoscenza dei valori (il valore delle persone, delle situazioni, d’un comportamento), come può uno confrontare e oggettivizzare i propri desideri e interessi? Se al giornalista manca l’esperienza dei valori, beni più alti, e del loro discernere, con grandi difficoltà troverà la base per confrontare e individuare varie qualità della realtà sulla quale va a informare. Allora ci vuole un impegno per imparare a discernere e a differenziare varie qualità. Un comunicatore andrebbe contro la natura della sua missione se fosse un ebete che non riconosce un certo ordine dei valori presenti nella realtà.
E questo vale tanto più quanto più è vero, che anche il comunicatore si deve spesso confrontare con le proprie emozioni e passioni rispetto ai fatti, eventi di cronaca o dinanzi le espressioni di qualche personaggio. Il giornalista non può lasciarsi accecare da essi. Se non riconosce il vero ordine dei valori, rischia di confondere l’informazione con la presentazione di se stesso (delle sue posizioni emozionate). Sì che un giornalista non può essere senza la passione per il suo lavoro, per la verità, però è responsabile anche di acquistare la capacità di discernere in modo giusto l’ordine e le proporzioni delle qualità, dei valori della realtà.
Per l’ambito della comunicazione sembra molto interessante anche il ragionamento di Spaemann sulle buone azioni. Quel giornalista che ha acquistato la capacità del discernere il valore della realtà è più capace di adempire più professionalmente la sua missione. Perché le sue azioni giornalistiche diventano delle “azioni buone” proprio quando corrispondono con l’ordine della realtà.
Dalla realtà della relazione con una persona degna di rispetto si conoscono alcune azioni che mai si possono svolgere. Queste azioni creano il confine inferiore del nostro comportamento. Immanuel Kant così scrisse: “In nessun comportamento è permesso usare ne’ se stesso ne’ l’altro come mezzo.”
Un elemento grave di questa realtà è costituito dalla relazione fiduciosa tra il giornalista e il lettore. Qui si trova il posto per chiarire anche il “non valore” dell’inganno.
Bisogna però chiarire prima il fatto della lingua (parlata e scritta). Essa è un mezzo proprio per l’esprimersi dell’uomo. Se si usa la lingua solo come un mezzo per un altro scopo, anche la persona umana è abusata. Chi allora inganna, dice, scrive, pubblica le bugie, inganna un altro che da un lato giustamente si fida di lui e dall’altro viene privato di poter accedere adeguatamente alla realtà per svolgere così in modo giusto le proprie scelte e azioni. In caso d’inganno la lingua è strumentalizzata. La persona, tutta l’integrità della persona umana, mai può essere strumentalizzata. In caso contrario viene meno.
Alla fine mi piace rilevare un elemento che collegato al tema della crisi si mostra come una propria sfida per i comunicatori. Loro, immersi nella complessità della società globale e delle sue dinamiche spesso deformate dal relativismo morale, sono in pericolo di presentare soprattutto il male (le minacce, la cronaca nera, i delitti, …), e omettono tutto il bene che – nonostante tutto – si fa. Invece nient’altro incoraggia, tanto più nella fase di crisi, così come buoni esempi. “Exempla trahunt”. Un comunicatore è chiamato secondo la relazione rispettosa con la realtà e con il suo lettore a servire onestamente la verità intera.
Con Spaemann sono allora molto convinto che ciò che costituisce l’uomo come buono è un essenziale comportamento di’assenso e di rispetto per la realtà. Anzi, direi passione per la realtà. Non siamo noi il centro del mondo, ma noi ne facciamo parte e con un coinvolgimento personale attivo aiutiamo a migliorare ciò che possiamo.
Voglio ringraziare Spaemann per il suo pensiero: per vivere bene abbiamo bisogno di vivere in amicizia con se stessi e con la realtà, e di riconoscere e con benevolenza perdonare anche la limitatezza propria e quella degli altri. Ci viene in aiuto la conoscenza unita all’amore.
štvrtok 9. februára 2012
utorok 31. januára 2012
Ako Don Bosco napomohol matematickej revolúcii
Malý Giovanni Bosco nepočítal kilometre, ktoré „prechodil“ z Becchi do Morialda k donovi Callosovi do školy. Nepočítal, lebo kilometre boli pre neho vtedy ešte zrejme „španielskou dedinou“. Ale napokon sa s nimi „popasoval“ priam famózne.
Ako prvé na území dnešného Talianska bolo asi Sicílske kráľovstvo, kde už v roku 1787 vnímali potrebu zreformovať systém mier a váh. V Neapole začiatkom 19. storočia so záujmom sledovali reformu, ktorú robili Francúzi. Paríž prijal desiatkový metrický systém už v decembri 1799. A hoci s tým bolo veľa byrokratických ťažkostí, inšpirovaní Neapolčania ustanovili ministerskú komisiu pre zrovnanie antických mier s novým systémom. Tamojší minister vnútra dokonca vyzval farárov, aby nový systém rozširovali z kazateľníc.
Na severe v Piemonte mala francúzska reforma svoj hlboký ohlas. Sardínske kráľovstvo, ktoré v čase mladosti dona Bosca zahŕňalo aj Piemont, vydalo 11. septembra 1845 dekrét o zrušení platnosti všetkých doterajších mier a váh a o ich nahradení novým desiatkovým metrickým systémom. Definitívne mala byť reforma podľa dekrétu zrealizovaná k 1. januáru 1850. Koľkých ľudí „postihla“ táto matematická revolúcia? Sardínske kráľovstvo malo v roku 1838, podľa údajov vtedajšej Regia Commissione Superiore di Statistica, 4 650 368 občanov. Bol to jeden z najľudnatejších štátov Európy v tom čase. A Turín bol z tohto pohľadu skutočne veľkomestom, mal 117 072 obyvateľov, čo znamenalo, že bol najväčším mestom kráľovstva.
Dekrét bol teda publikovaný v septembri 1845. Don Bosco bol už 4 roky kňazom, venoval sa chudobným chlapcom a v tom čase ho už niektorí chceli zavrieť do blázinca. On však, citlivý na sociálne zmeny, napísal a publikoval v roku 1849 brožúru „Desiatkový metrický systém v zjednodušenej podobe“ (voľný slovenský preklad talianskeho titulu: Il sistema metrico decimale ridotto a semplicità, preceduto dalle quattro prime operazioni dell'aritmetica, ad uso degli artigiani e della gente di campagna). Mal pred očami svojich chlapcov ale aj ich rodiny, predovšetkým tie na vidieku, roľnícke. Pomery poznal veľmi dobre, veď z takého prostredia sám pochádzal. No neostal len pri brožúre. Jeho duch, zanietený za konkrétne dobro duší, ho viedol hľadať čo najprístupnejšie cesty, aby pomohol ľuďom osvojiť si tento nový systém mier a váh. A tak napísal scenár pre malé divadielko, komédiu. Aby sa ľudia učili novej matematike príjemnejším spôsobom. Škola hrou. Malo to veľký ohlas a sám abate Ferrante Aporti (zomrel roku 1858 v Turíne), v Piemonte vtedy veľmi uznávaný školský teoretik a zakladateľ škôl, komentoval divadielko slovami: „Bosco nemohol vymyslieť účinnejší nástroj na ľudové rozšírenie desiatkovej metrickej sústavy; tu sa ju ľudia učia a ešte sa pritom aj nasmejú.“
Ako prvé na území dnešného Talianska bolo asi Sicílske kráľovstvo, kde už v roku 1787 vnímali potrebu zreformovať systém mier a váh. V Neapole začiatkom 19. storočia so záujmom sledovali reformu, ktorú robili Francúzi. Paríž prijal desiatkový metrický systém už v decembri 1799. A hoci s tým bolo veľa byrokratických ťažkostí, inšpirovaní Neapolčania ustanovili ministerskú komisiu pre zrovnanie antických mier s novým systémom. Tamojší minister vnútra dokonca vyzval farárov, aby nový systém rozširovali z kazateľníc.
Na severe v Piemonte mala francúzska reforma svoj hlboký ohlas. Sardínske kráľovstvo, ktoré v čase mladosti dona Bosca zahŕňalo aj Piemont, vydalo 11. septembra 1845 dekrét o zrušení platnosti všetkých doterajších mier a váh a o ich nahradení novým desiatkovým metrickým systémom. Definitívne mala byť reforma podľa dekrétu zrealizovaná k 1. januáru 1850. Koľkých ľudí „postihla“ táto matematická revolúcia? Sardínske kráľovstvo malo v roku 1838, podľa údajov vtedajšej Regia Commissione Superiore di Statistica, 4 650 368 občanov. Bol to jeden z najľudnatejších štátov Európy v tom čase. A Turín bol z tohto pohľadu skutočne veľkomestom, mal 117 072 obyvateľov, čo znamenalo, že bol najväčším mestom kráľovstva.
Dekrét bol teda publikovaný v septembri 1845. Don Bosco bol už 4 roky kňazom, venoval sa chudobným chlapcom a v tom čase ho už niektorí chceli zavrieť do blázinca. On však, citlivý na sociálne zmeny, napísal a publikoval v roku 1849 brožúru „Desiatkový metrický systém v zjednodušenej podobe“ (voľný slovenský preklad talianskeho titulu: Il sistema metrico decimale ridotto a semplicità, preceduto dalle quattro prime operazioni dell'aritmetica, ad uso degli artigiani e della gente di campagna). Mal pred očami svojich chlapcov ale aj ich rodiny, predovšetkým tie na vidieku, roľnícke. Pomery poznal veľmi dobre, veď z takého prostredia sám pochádzal. No neostal len pri brožúre. Jeho duch, zanietený za konkrétne dobro duší, ho viedol hľadať čo najprístupnejšie cesty, aby pomohol ľuďom osvojiť si tento nový systém mier a váh. A tak napísal scenár pre malé divadielko, komédiu. Aby sa ľudia učili novej matematike príjemnejším spôsobom. Škola hrou. Malo to veľký ohlas a sám abate Ferrante Aporti (zomrel roku 1858 v Turíne), v Piemonte vtedy veľmi uznávaný školský teoretik a zakladateľ škôl, komentoval divadielko slovami: „Bosco nemohol vymyslieť účinnejší nástroj na ľudové rozšírenie desiatkovej metrickej sústavy; tu sa ju ľudia učia a ešte sa pritom aj nasmejú.“
pondelok 30. januára 2012
Janko Gazdík
Tá fotka vyjadruje veľmi veľa. Čím viac hodín prešlo od momentu, keď som ju urobil, tým viac si uvedomujem krásu toho momentu. Prichádzal som z vlakovej stanice Nuovo Salario ku komplexu našej saleziánskej univerzity... Brána vchodu smerom ku novej veľkej knižnici bola otvorená a keďže som mal ešte dostatok času, reku idem mrknúť dnu, ešte som v tejto knižnici nebol. A tu, na vstupných dverách „celouniverzitnej“ knižnice, oznam. Je bežný pondelok, pracovný – študijný deň, ale... „Dnes zatvorené od 10.00 do 11.30“ stojí rukou dopísané na ozname o zádušnej omši za nášho saleziána Janka Gazdíka. Slovenský koadjútor, strávil v komunite na univerzite veľa rokov.
„Rasťo, včera som bola za ujom Jankom, má sa veľmi zle, myslím, že sú to jeho posledné dni, možno týždne,“ povedala mi v sobotu 21. januára jedna známa Slovenska, keď sme sa stretli v Ríme na Dňoch spirituality. „Nepôjdeme ho zajtra navštíviť? Nedeľa, pokecáme aj s Mišom Vojtášom...“ Šli sme, urobil som si oddychové nedeľné popoludnie. Inferméria, ako sa v talianskom saleziánskom prostredí hovorí oddeleniu starostlivosti o chorých, a aj starých často už len ležiacich spolubratov saleziánov, je na prvom poschodí, v trakte hneď vedľa vestibulu univerzity. Nebol som tam ešte. Uja sme našli naozaj v bolestnom stave. Už s nami nekomunikoval, iba občas rukou čosi naznačil, vnímal nás, ako tak. Bol „pod liekami“ proti bolesti, a tie robili svoje. Hodnú chvíľu som ho držal za ruku, vychudnutú, zvráskavenú... Tými rukami on pred rokmi, keď bol na istý čas v Bratislave, v saleziánskom vydavateľstve vypomáhal v expedícii kníh. Aj to mi vyplavili spomienky, keď som ho držal a ticho vnímal jeho bolestný stav. Pomodlili sme sa s ním jeden saleziánsky Zdravas, dali sme mu s Mišom požehnanie, ale to on už medzitým zaspal. Ticho sme odišli.
O pár dní, v piatok 27. januára večer, bol Mišo aj s ďalšími spolubratmi pri ňom, keď naposledy vydýchol. Zomrel veľmi pokojne.
A dnes bol pohreb. Pohreb saleziána koadjútora, ktorý sa takmer dožil 85-ky, chlap pevného charakteru, zocelený mnohými trápeniami v živote. Snáď sa mi podarí jeho „nekrológ“ napísať v najbližších dňoch. Pochovávať ho prišiel kardinál Jozef Tomko, len o pár rokov starší od Janka. Boli rodáci, delilo ich len 10 km. A v cudzine sa z nich stali veľkí priatelia. „Bolo mi povinnosťou prijať Vaše pozvanie predsedať túto svätú omšu,“ nejako tak, ak si dobre pamätám, to otec kardinál vyjadril na začiatku. Čo všetko – aj priateľstvo s obyčajným, jednoduchým „záhradníkom“, chlapom navyknutým na tvrdú prácu, saleziánom – sa skrýva v živote veľkého slovenského kardinála.
Keď sme vstúpili zo sakristie v sprievode do kostola, ostal som v nemom úžase. Bol plný koncelebrujúcich kňazov spolubratov saleziánov. Medzi nimi aj pár Slovákov, aj diecéznych kňazov z Pápežského kolégia, na čele s rektorom. Veď ujo Janko strávil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda celých 24 rokov. Je tam inak zapísaný!
A napokon. Uvedomil som si veľkosť obyčajného, jednoduchého, pracovitého a zbožného koadjútora, keď na záver eucharistie čítali kondolencie: zaslali ich nielen hlavný predstavený saleziánov, ale aj ďalší kardinál salezián Farina, arcibiskup Cyril Vasiľ, košický arcibiskup Bernard Bober – v Košiciach si spomenuli na skromného starého saleziána koadjútora, ktorý od vojny žil v zahraničí – a ďalší štyria saleziánski biskupi, všetci nejako spojení s touto našou Pápežskou saleziánskou univerzitou. Tu ho pravdepodobne zažili, spoznali... skromného, pracovitého koadjútora. Ujo Janko Gazdík, toľkých ste mali radi. A dnes sa to s vďakou ukázalo v plnej miere. Už na dverách knižnice. Bohu vďaka.
„Rasťo, včera som bola za ujom Jankom, má sa veľmi zle, myslím, že sú to jeho posledné dni, možno týždne,“ povedala mi v sobotu 21. januára jedna známa Slovenska, keď sme sa stretli v Ríme na Dňoch spirituality. „Nepôjdeme ho zajtra navštíviť? Nedeľa, pokecáme aj s Mišom Vojtášom...“ Šli sme, urobil som si oddychové nedeľné popoludnie. Inferméria, ako sa v talianskom saleziánskom prostredí hovorí oddeleniu starostlivosti o chorých, a aj starých často už len ležiacich spolubratov saleziánov, je na prvom poschodí, v trakte hneď vedľa vestibulu univerzity. Nebol som tam ešte. Uja sme našli naozaj v bolestnom stave. Už s nami nekomunikoval, iba občas rukou čosi naznačil, vnímal nás, ako tak. Bol „pod liekami“ proti bolesti, a tie robili svoje. Hodnú chvíľu som ho držal za ruku, vychudnutú, zvráskavenú... Tými rukami on pred rokmi, keď bol na istý čas v Bratislave, v saleziánskom vydavateľstve vypomáhal v expedícii kníh. Aj to mi vyplavili spomienky, keď som ho držal a ticho vnímal jeho bolestný stav. Pomodlili sme sa s ním jeden saleziánsky Zdravas, dali sme mu s Mišom požehnanie, ale to on už medzitým zaspal. Ticho sme odišli.
O pár dní, v piatok 27. januára večer, bol Mišo aj s ďalšími spolubratmi pri ňom, keď naposledy vydýchol. Zomrel veľmi pokojne.
A dnes bol pohreb. Pohreb saleziána koadjútora, ktorý sa takmer dožil 85-ky, chlap pevného charakteru, zocelený mnohými trápeniami v živote. Snáď sa mi podarí jeho „nekrológ“ napísať v najbližších dňoch. Pochovávať ho prišiel kardinál Jozef Tomko, len o pár rokov starší od Janka. Boli rodáci, delilo ich len 10 km. A v cudzine sa z nich stali veľkí priatelia. „Bolo mi povinnosťou prijať Vaše pozvanie predsedať túto svätú omšu,“ nejako tak, ak si dobre pamätám, to otec kardinál vyjadril na začiatku. Čo všetko – aj priateľstvo s obyčajným, jednoduchým „záhradníkom“, chlapom navyknutým na tvrdú prácu, saleziánom – sa skrýva v živote veľkého slovenského kardinála.
Keď sme vstúpili zo sakristie v sprievode do kostola, ostal som v nemom úžase. Bol plný koncelebrujúcich kňazov spolubratov saleziánov. Medzi nimi aj pár Slovákov, aj diecéznych kňazov z Pápežského kolégia, na čele s rektorom. Veď ujo Janko strávil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda celých 24 rokov. Je tam inak zapísaný!
A napokon. Uvedomil som si veľkosť obyčajného, jednoduchého, pracovitého a zbožného koadjútora, keď na záver eucharistie čítali kondolencie: zaslali ich nielen hlavný predstavený saleziánov, ale aj ďalší kardinál salezián Farina, arcibiskup Cyril Vasiľ, košický arcibiskup Bernard Bober – v Košiciach si spomenuli na skromného starého saleziána koadjútora, ktorý od vojny žil v zahraničí – a ďalší štyria saleziánski biskupi, všetci nejako spojení s touto našou Pápežskou saleziánskou univerzitou. Tu ho pravdepodobne zažili, spoznali... skromného, pracovitého koadjútora. Ujo Janko Gazdík, toľkých ste mali radi. A dnes sa to s vďakou ukázalo v plnej miere. Už na dverách knižnice. Bohu vďaka.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)